1936-
Kuva: Kymenlaakson maakuntamuseo
"Vtedajším orgánom riadiacim všetky stavebné práce bola rada menežmentu továrne, ktorej predseda, Harry Gullichsen, osobne a detailne postup prác sledoval. V mene továrne klienta predstavoval jej výkonný riaditel Lauri Kanto. Základom plánovania a výstavby boli zásadné rokovania vedené celou radou a jej výkonnou komisiou. Osobou vedúcou prerokovávanie detailov vstavania strojov a technológie a to ako tieto ovplyvnujú postup prác na výstavbe bol technický riaditel továrne, inžinier Aulis Kairamo.
Architekt velmi úzko spolupracoval s riditelom menežmentu, Gullichsenom, a s vedením továrne, inžinierom Kantom, najmä s dôrazom na sociálny aspekt výstavby, to jest, na jej obytnú zónu a na plánovanie urbanistického celku."
Takto sa vyjadril v texte predstavujúcom projekt Sunily sám Alvar Aalto.
|
NALIEHAVOST POKYNOV PRE VÝSTAVBU
Kuva: Alvar Aallon Arkisto
Prvá fáza výstavby továrne a prilahlej obytnej zóny prebehla neuveritelne rýchlo. 8.apríla 1936 sa spolumajitelia rozhodli rozbehnút výstavbu celulózky a 16. mája 1938 sa už vyrobila prvá celulóza.
V apríli 1936 Kanto, budúci riaditel továrne, prijal rozhodnutie o návrhu továrne na výrobu celulózy, a už v strede júna predložil návrh situovania továrne na ostrove Pyötinen spolu s predbežným rozpoctom celého projektu.
V roku 1936 bol svetový dopyt po celulóze velký, takže bolo v záujme spojumajitelov, aby sa s výstavbou zacalo co najskôr. To samozrejme vyžadovalo výbornú prípravu a jasnú stratégiu plánovania jednotlivých etáp výstavby.
Ako podklady pre Kantov návrh továrne v Sunile slúžili výkresy celulózky Enzo-Gutzeit Kaukopää, ktoré spolumajitelia zakúpili. V júni 1936 bola udelené rozhodnutie o co najskoršom umiestnení administratívneho objektu továrne. Zároven sa rada spolocnosti rozhodla konzultovat otázky architektúry továrne s Alvarom Aaltom a návh konštrukcie s inžinierom L. Nyropom.
Pozemok navrhovanej industriálnej a rezidencnej zóny bol takmer v pôvodnom prírodnom stave. Predtým ako sa pozornost sústredila na stavbu továrne obytných budov bolo nevyhnutné vybudovat prístupové cesty: vozovky, mosty, vodovodné a odpadové potrubia a elektrické vedenia. Kanto, kedže pochádzal priamo z tejto oblasti bol si vedomý tunajšou nevyhovujúcou úrovnou bývania, navrhol teda okamžitú výstavbu bytov pre menežment a robotníkov. Už v polovici júla prezentoval Aalto predstavenstvu spolocnosti prvé návrhy obytnej zóny a jej budov. Prvé domy sa rozostavali v septembri 1936
V súvislosti s výstavbou továrenských budov sa rozhodlo, že najskôr sa postavia budovy administratívy a továrenskej dielne. Administratívna budova bola potrebným riadiacim centrom pre výstavbu továrne ako takej, zatialco opravárenská dielna bola nevyhnutnostou pri stavebných prácach. Väcšina strojového zariadenia továrne bola objednaná už v roku 1936. Výstavba továrne sa zacala nasledujúce leto.
Koncom novembra 1936 sa konala prvá tradicná oslava pri príležitosti kolaudácie. Zaciatky výstavby boli zložité. Prvý sneh prišiel necakane, co niekedy prinieslo problémy s tým, ako dostat plány budov na stavenisko. Dom riaditela (známy ako objekt "A" alebo "Kantola") a radové domy pre inžinierov (objekt "B" alebo "Rantala") boli zhotovené v zime 1936-1937, radové domy predákov (objekt "D" alebo Mäkelä) o nieco neskôr, na jar roku 1937. Budova teplárne a údržby (objekt "C") situovaná medzi už spomínanými budovami patrila do rovnakej skupiny.
V Marci 1937 predstavenstvo spolocnosti odsúhlasilo návrhy fasád továrne. Zároven sa rozhodlo o pokracovaní výstavby obytných budov pre robotníkov (Mäntylä a Honkala). Celkový pocet bytov vzrástol na šestdesiat a bolo dohodnuté, že budú zásobované teplou tecúcou vodou. Mäntylä a Honkala boli prvými ukoncenými budovami pociatocnej fázy výstavby.
Opravárenská dielna bola na jar 1937 prvou postavenou budovou továrne. Bola naozaj potrebnou dielnou zameranou na údržbu pracovných nástrojov slúžiacou výstavbe. V tom istom roku sa dalo do prevádzky prvé vlakové spojenie, vybudované spolu s firmou Karhula OY, priamo zo stanice Kymi cez továrne Karhula do Sunily. Kolaudácia sa oslavovala v auguste 1937.
Nasledujúcu jar, tesne pred dokoncením továrne, predložil Kanto predstavenstvu riaditelov návrh na pokracovanie v programe výstavby obytných budov. V máji 1938 sa spolocnosti Sunila Oy, Karhula Oy a Kymi Oy rozhodli zúcastnit sa tohto programu založením stavebnej spolocnosti Etelä-Kymi (EKA). Pät obytných budov pre zamestnancov a budova technickej údržby boli postavené severne od športového ihriska, väcšina z nich už v roku 1939. Kanto bol zvolený predsedom tejto spolocnosti. Aj ked bola továren dokoncená v rýchlo sa zhoršujúcej ekonomickej situácii a v rastúcej politickej neistote, Kanto systematicky presadzoval zlepšenie kvality bývania robotníkov.
Každodenná rutina výroby v novej továrni a každodenný život v obytnej zóne sa rozbehli pred zaciatkom tzv. Zimnej vojny (1939-40). Vojna tento prúd každodennosti samozrejme zastavila. Neistota, ktorú vojna priniesla, narušila výrobu v Sunile na celé destrocie.
Kuva: Alvar Aallon Arkisto
|
DELBA PRÁCE A SPÔSOBY VÝSTAVBY
Kuva: Alvar Aallon Arkisto
Kanto a Aalto sa dohodli, že budovy budu navrhnuté s minimom byrokracie. Náklady sa znižovali tak, že budovy boli dokumentované co najmenším poctom výkresov, dokonca pre niektoré obytné bloky neexistujú kompletné vykonávacie projekty (napr. Rantala). Sociálne zameranie Kanta a Aalta je však evidentné v spôsobe., akým pozorne študovali pôdorysy robotníckych bytov alebo ako navrhli schodiská budov.
Popri štúdiu vhodného situovania továrne nacrtol Kanto aj schémy regulacného plánu obytnej zóny. I ked mal Aalto relatívne volnú ruku pri navrhovaní obytných budov, Kanto študoval napríklad umiestnenie pecí a celkovú priestorovú organizáciu v robotníckych saunách, rovnako ako aj emblém spolocnosti. Spolupráca s Kantom bola velmi obojstranne užitocná - Kanto škicoval svoje nápady na papier a Aalto im dáva finálny tvar. Aalto bol takisto expertom v uplatnovaní toho, co videl a zažil, v kombinovaní riešení v úplne novom kontexte na základe pôvodného nápadu.
Výrobné procesy a priestorový rozvrh továrne sa z vellej miery zakladal na plánoch továrne Enso-Gutzeit Kaukopää (1934-36, architekt Väinö Vähäkallio). Preto sa hlavným prínosom Aalta stali návrhy budov nezávislých od výrobného procesu, ako administratívna budova, nástrojová dielna, sklad soli Glauber a sklad celulózy. Vo výrobných castiach továrenských budov bol Aaltov manévrovací priestor menší, pretože priestorové potreby jednotlivých funkcií boli už vopred determinované. Na týchto budovách mal Aalto zodpovednost za riešenie materiálov, okien a celkovéj hmoty.
Architektonická kancelária továrne bola už v prvých fázach výstavby pomerne nezávislou, z podnetu ateliéru sa navrhovali zmeny a prístavby továrne. Jednoduchšie návrhy sa casto robili priamo v ateliéri a prínos Alvara Aalta bol najmä vo všeobecných konzultáciach týkajúcich sa hmotového riešenia, materiálov, ci zasklenia. Príkladmi zmien, ktoré vzišli z dielne tunajšej architektonickej kancelárie, boli napríklad zmeny v prevýšení zastrešenia obytného bloku Rantala na zaciatku 50tych rokov a rozšírenie sauny pre robotníkov. V továrni sa zrealizovala prístavba administratívnej budovy, tiež podla návrhu miestneho ateliéru, ktorého projekt dodržoval pôvodné riešenie v hmote a detailoch.
|
OD VÝSTAVBY NA MIESTE PO POUŽITIE PREFABRIKOVANÝCH ELEMENTOV
Kuva: Kymenlaakson maakuntamuseo
Továren Sunila na výrobu celulózy ponúka okrem prehladu o vývoji technológie výroby celulózy aj výnimocný prierez industrálnou výstavbou od 30. rokov 20. storocia po 21. storocie.
Továren z 30tch rokov bola postavená ako železobetónová a tehlová konštrukcia.
Väcšina budov získala cervené tehlové fasády. Len vežové technické objekty a sklady majú fasády z pohladového betónu. Konštrukcné riešenia boli tradicné, formy budov niesli znaky súdobého funkcionalistického štýlu.
Obytné budovy boli od objektov továrne oddelené ich tehlové alebo lahcené betónové bloky boli povrchovo upravené omietkou. Objekty boli rozmiestnené v priestrannom teréne a hlavné fasády boli orientované na juhozápad aalebo západ, aby sa dovnútra dostávalo maximum denného svetla. V neskorších projektoch Aalto pokracoval v rozlíšení rôznych funkcií v súbore budov prostredníctvom použitia odlišných materiálov a farieb; napríklad v Univerzitnom komplexe Jyväskylä (1951-) takmer všetky budovy súvisiace so športom boli omietnuté a všetky akademické objekty mali fasády z pohladových cervených tehál.
Rozširovanie továrne Sunila od 40tych do 60tych rokov pokracovalo v rovnakej línií. Prístavby výškového objektu varenia celulózy zo zaciatku a konca 50-tych rokov sa zrealizovali jednoduchým rozšírením hmoty existujúcej budovy na východ. V mnohých objektoch je možné rozlíšit pôvodnú cast od je prístavby len jemnými rozdielmi vo farbe tehiel, prípadne malými detailami, kedže štýl, hmota a presklenie sú založené na pôvodnom koncepte.
Vela zmien nastalo na zaciatku 60tych rokov. Lauri Kanto odišiel do dôchodku na jar roku 1961, po dlhej a naplnenej službe firme a spolocnosti. Jeho odchodom úloha architekta-konzultanta prešla od Aalta na architekta Bertela Gripenberga. Koniec 50-tych a zaciatok 60-tych rokov bolo obdobie rozvoja rovnako vo výrobe celulózy ako vo výstavbe. Obnova boilera prevedená v rokoch 1963-66 presne symbolizovala zmeny: strojové vybavenie sa nezmestilo do starých výrobných priestorov, takže sa úroven strechy dvíhala o cca 10 metrov za pomoci prefabrikovaných betónových elementov. Táto nadstavba bola poslednou budovou, na rozšírení ktorej sa Aalto v Sunile zúcastnil. V obnove objektu pokracoval architekt Gripenberg a na návrh Aalta potom zaoblil vonkajšie hrany novostavby.
So zmenami vo výrobnom procese a rastúcimi požiadavkami na priestory, prišlo ku zmene v štýle industriálnych objektov. Postupne sa výroba presúvala z továrenských hál a staré budovy ostali casto prázdne. Nové objekty z 80tych a 90tych rokov sú prefabrikované i ked sú prispôsobené pôvodnému vzhladu budov svojimi tehlovými fasádami.
Starý cervený tehlový 'oceánsky parník' sa dnes stráca medzi varnými vežami a objektom boileru.
INTENZÍVNA A MYSTERIÓZNA ETAPA VÝSTAVBY
Ekonomicky stabilné okolnosti a kultúrna atmosféra plná entuziazmu tej doby vytvorila základ pre založenie celej sunilskej zóny. Casový rozvrh projektu a vplyv viacerých expertov pracujúcich v mene spolocného ciela dali vzniknút najznámejšiemu prostrediu na výrobu celulózy na svete. Vojna kruto ukoncila túto prvotnú fázu Sunily ale zároven jej vpecatila mystiku tej doby a vyvolala záujem o toto obdobie.
|
» PDF (14,5Mb)
- Tapani Mustonen
|
|
|
|
