PANEL 1: ZLATÁ ÉRA SPOLOCENSTVA
Kuva: Sunila Oy
Plánovanie a výstavba továrne Sunila a jej obytnej zóny v roku 1936 znamenalo zrodenie novej komunity a obnovenie života v oblasti. Situovanie na ostrove predurcilo jej odclenenie od zvyšku oblasti. Táto fyzická separácia len posilnila patriarchálny charakter vlastný tradícií podobne založených osád motivovaných spracovávaním dreva. Táto tradícia bola riaditelom továrne Lauri Kantom podporovaná a udržovaná.
|
SLUŽBY, VZDELÁVANIE, VOLNÝ CAS
Kuva: Sunila Oy
Sunila bola aktívnym a sebestacným, ale aj uzavretým a exkluzívnym spolocenstvom, ktoré ponúkalo prácu, služby a možnosti trávenia volného casu. Niektoré z väcších drevených budov v starej sunilskej drevospracujúcej usadlosti bolipre potreby novej komunity modernizované. Jednou z nich bola budova požiarnickej stanice, otvorená v roku 1901. Bola vychyteným miestom stretnutí a slávnostných podujatí. Aalto navrhol jej obnovu a rozšírenie v súlade s vtedajšou dobou bez snahy dosiahnut riešenie, ktoré by starú budovu imitovalo. Pirtti, Spolocenský dom Sunily, bola tak ustanovený miestom, kde sa sústredovali športové a iné aktivity volného casu obyvetelov - bol doslova polyfunkcným objektom. Firma zrekonštruovala remeselnú dielnu vo Väinölä, starú drevenú budovu na továrenskom ostrove, urcenú pre "tesárov a kutilov". Jedna z týchto budov bola urcená na výrobu lodí.
Firma zabezpecovala aj zdravotnú starostlivost, medicínske služby a opateru detí. Denná starostlivost o deti bola zo zaciatku poskytovaná v Spolocenskom dome Pirtti, ale v roku 1949 sa už mohla premiestnit do novovybudovaných zariadení v renovovaných administratívnych priestoroch bývalej píly.
Malé hygienická zariadenia v bytoch robotníkoch boli doplnené saunou Valliniemi, ktorá slúžila celej obytnej zóne. K dispozícií boli dve prácovne s priestormi pre žehlenie. Prácovna Valliniemi, rozšírená v roku 1953, bola vybavená prvými elektrickými práckami.
Obchodná škola situovaná v budove bývalej základnej školy patriacej pôvodnej komunite sunilskej píly, pripravovala pracovníkov pre potreby lokálneho priemyslu. Výucba prebiehala v oddeleniach spracovania kovov, dreva, drevovýroby a výroby skla. Vilho Rikka navrhol základnú školu už v roku 1939, ale vojna a problémy s financovaním spomalili práce natolko, že stavba bola ukoncená až v roku 1950. Založenie strednej školy v Sunile vzišlo z aktivity rodicov. Škola, ktorú navrhol Osmo Sipari, bola otvorená v roku 1961 a prvá generácia študentov absolvovala štúdium v roku 1970.
Pocet obchodov a komercných služieb bol v tej dobe nepomerne väcší v porovnaní s dnešnou situáciou v Sunile.
Pošta bola v prevádzke vo vlastnej budove situovanej hned vedla sauny Valliniemi, spolu s niekolkými bankami, obchodmi s potravinami a špecializovanými predajnami ako farmácie, kníhkupectvo a obuv. Na prvom poschodí družstevnej predajne bola kviaren s reštauráciou. Autobusová stanica od Alvara Aalta bola vybavená stánkom otvoreným v letnej sezóne, zariadeniami pre zamestnancov, šoférov a sprievodcov; cestujúci cakali vonku na lavickách. Ked sa na mori roztopil lad, pravidelný spoj dopravnej služby motorovým clnom premával v smere na Kotku. Na doprav sa inak používali aj bicykle a sane. Motorizovaná doprava sa presadila postupne zhruba od polovice 50-tych rokov.
V roku 1937 Alvar Aalto vytvoril návrh premeny domu bývalého zástupcu menežera píly na klub zamestnancov, autorsvo návrhu interiéru patrí Aino Aalto. Klub predákov sa zriadil v dalšej budove patriacej bývalej píle. Kobjekt Klubu Toukola sa dokoncil v roku 1953 v Popinniemi blízko sunilskej obytnej zóny. Rozsah rôznych cinností, ktoré sa v nom odohrávali bol široký: denna starostlivost, kluby mládeže, študijné krúžky, nedelná škola a stretnutia dôchodcov.
Existencia požiarnického oddielu bola samozrejme nevyhnutnou výbavou každej píly, ale v Sunile znamenala ovela viac. Do oddielu patrili dokonca niektorí inžinieri a pracovníci technického úseku. Cvicenia požiarnickeho oddielu, ktoré sa konali každý pondelok boli bezpochyby viditelným fenomnom života miestnej komunity. Trénovala sa požiarnická zrucnost, pravidelnou bola aj údržba techniky a nakoniec sa vždy konali vzájomné športové zápasy. Požiarnický oddiel mal na starosti aj ambulancnú službu.
|
SEBESTACNÉ SPOLOCENSTVO
Kuva: Sunila Oy, piirustusarkisto
"Žili sme v dobe vojny a velkého nedostatku. Najhoršou zimou bez potravín bola zima roku 1942. Výpravovali sme sa za zásobami do susedctiev a dalej aj na bicykloch. Rozšírilo sa prídelové pestovanie potravín, pozdlž ulice Sunilantie, vo dvoroch domov , jednoducho všade. Tam, kde to bolo možné, chovali sa domáce zvieratá. Prasce boli všade naokolo, napríklad aj na brehu EKA. Mali sme kozu, ktorá požrala všetky zbytky jedál a to, co sa nám podarilo uchovat…"
Sebestacnost bola prirodzeným aspektom života vo Fínsku až do zaciatku procesu urbanizácie, t.j. do obdobia 50-tych až 60-tych rokov. Najmä bieda a nedostatok spôsobené vojnovými rokmi 1939-45 prinútili ludí byt aktívnymi a vynaliezavými.
Obyvatelia Sunily už v povojnovom období obhospodarovali vo svojej oblasti vyše 400 polícok zemiakov a korenovej zeleniny. Firma zamestnala experta na domácu ekonomiku. Vypomáhal domácnostiam a viedol kurzy v oblastiach súvisiacich s kultiváciou ci údržbou šatstva. Ked nastal nedostatok všetkého, recyklácia bola prirodzenou reakciou; napríklad, tesniaci materiál používaný v sušicke bol použitý na odevy a koberce. Od roku svojho vzniku, 1942, sa organizácia Martta (celonárodná organizácia založená za úcelom presadzovania správneho riadenia domácností) zaslúžila o rozšírenie informácií o domácej ekonomike po celej krajine.
Spolocnost Sunila dopravovala zamestnancov a ich rodiny vlastným autobusom za zberom lesných plodov a húb a Sunilan Viesti podporovali ich sútaživost. V lete roku 1943 sa konalo 35 zberov, zúcastnilo sa ich približne 1700 ludí, ktorí nazbierali zhruba 23 000 litrov plodov. Obyvatelia Sunily sa kúrením drevom podielali na národnej kampani zameranej na prevenciu všeobecného nedostatku palív.
|
KESÄNIEMI
Kuva: Sunila Oy
Vyjst von, na slobodu, k moru, na cerstvý vzduch, to boli urcite myšlienky vyvolané príchodom jari v mysliach mnohých obyvatelov Sunily. Napokon ich obydlia boli rozmermi prísne obmedzené poctom clenov rodiny a dym vychádzajúci z továrne nebol cistý do tej miery ako dnes.
V roku 1946 získala firma pozemok na pobreží, kde založila pre svojich zamestnancov letné rekreacné stredisko. Príroda bola napokon jeho najdôležitejším aspektom. Ludia trávili noci v stanoch a prístreškoch. Doprava bola zabezpecená pravidelným spojom firemnou lodou (I ked niektorí vlastnili svoju vlastný cln) s obedmi formou pikniku, s plným kuchynským a kempovacím vybavením.
Ludia plávali, používali saunu, chytali ryby, hrali hry a športovali, tancovali na pódiách pod holým nebom, a vcelku si leto užívali. Kurzy plavenia sa po mori boli zabezpecované na clnoch pomenovaných Sipi a Sotka, ktoré boli k dispozícií všetkým zamestnancom. Stred leta patril oslavám s ohnostrojmi a inou tradicnou zábavou.
|
Kuva: Sunilan Sisu Ry
V Sunile sa šport pestoval nie len sútažne ale aj reakreacne. Najoblúbenejšími zimnými športovými aktivitami boli lyžovanie, medzi mladými aj korculovanie, bandy a hokej na lade. Sútaže v lyžovaní boli spolu s kurzami lyžovania vrchoným zážitkom zimy a obyvatelia sa ich aktívne zúcastnovali; zvycajný pocet sútažiacich sa na zimnom športovom podujatí v Sunile zvycajne všplhal nad 300 úcastníkov. Z letných športov boli najpopulárnejšími atletika, futbal a baseball. Každé leto sa v rámci "Sunilskej olympiády" konalo niekolko podujatí, ako triatlon a a beh na stredné trate, ktoré prilákali niekolko stovák úcastníkov. Orientacný beh sa stal extrémne populárnym a dosahovali sa v nom úspechy aj na podujatiach mimo Sunily.
Vo svojej zlatej ére bol Spolocenský dom Pirtti takmer neustále využívaný na rôzne športy. Prebiehali v nom cvicenia gymnastických oddielov žien, dievcat a chlapcov, a tréningy wrestlingu, vzpierania a boxu každý vecer víkendu.
Sunilský športový klub Sisu bol založený v roku 1937. Už nasledujúci rok bol vybraný zorganizovat fínsky šampionát v športovej gymnastike. Po tom, co toto podujetie úspešne prebehlo, zamestnala spolocnost Sunila gymnastického inštruktora Esa Seeste, úspešného na viacerých šampionátoch, ako športového inštruktora na plý úväzok. Sunilský Sisu tím vyhral majstrovstvá Fínska v tejto disciplíne tri krát, v rokoch 1939, 1941 a 1945.
|
VESLOVANIE
Veslovanie sa stalo v Sunile ešte prestížnejším športom než gymnastika. Tím Sunila Soutajat [Sunilskí veslári] fungoval od roku 1945 a od pociatku mal špeciálne postavenie pod patronátom riaditela spolocnosti. Velmi rýchlo dosiahli velké úspechy. V štvorke dosiahli vítazstvo na majstrovstvách Fínska osem rokov za sebou.
Sunilský tím reprezentoval Fínsko na Olympijských hrách v Londýne v roku 1948 a obsadil šieste miesto. V roku bol Fínskou veslárskou asociáciou oslovený nemecký tréner Kurt Hoffman, ktorý navštívil Sunilu a coskoro prišlo k ozajstnej skúške, vo Fínsku sa hned nasledujúci rok konali Olympijské hry. Vo finále získalo Fínsko a Sunila bronzovú medailu. Medailový tím tvorili Veikko Lommi, Kauko Wahlsten, Oiva Lommi a Lauri Nevalainen.
Úspechy veslárskeho tímu Sunily pokracovali niekolko rokov, napríklad v nordických kombináciách, ale nikdy neboli nominovaní reprezentovat Fínsko na žiadnych z dalších olympijských hier. Veslovanie je dnes v Sunile stále oblúbeným športom, ale skôr ako oddychový šport len v medzifiremných sútažiach.
|
» PDF (5,3Mb)
- Sirkka Soukka
|
|
|
|
