Image: The Provincial Museum of Kymenlaakso (PMK)
SÚVISLOSTI
CESTA DREVA
Všetko záviselo od vodných ciest. Systém vodných ciest rieky Kymi bol skvelou prepravnou trasou z vnútrozemských lesov k pobrežiu, odkial už spájalo Fínsko so svetom more.
Oblast delty rieky Kymi, dnešné mesto Kotka, prešla obdobím nevídaného priemyselného rozmachu medzi rokmi 1871-1876, kedy tu bolo založených devät parou pohánaných píl.
Ich kapacita dosahovala necelú pätinu produkcie celej krajiny.
OD OBCE PRI PíLE PO KOMUNITU CELULÓZKY
Spolocnost Sunila zacala s produkciou v píle v roku 1875 s podporou švédskeho kapitálu. Vznikla priemyselná komunita riadená vlastníkom továrne a výstavba s nou súvisiach drevených obydlí, základnej školy a knižnice.
Cesta poznamenaná viacerými zmenami vlastníctva, stratami a malými úspechmi, pokracovala do roku 1928, kedy na základe obchodnej zmluvy prestala píla fungovat a pracovná sila v pocte takmer 300 ludí bola prepustená. To bol zaciatok obdobia, ktoré trvalo skoro desatrocie a ukoncil ho až ekonomický rast 30-tych rokov.
Píla Sunila a jej okolie sa stali vlastníctvom lesných závodov Kymenlaakso v roku 1928.
Kupujúcimi boli spolocnosti Enso-Gutzeit, Halla, Aktiebolag Stockfors, Kymi, Yhtyneet Paperitehtaat [Papierne], Karhula, a Tampereen Pellava- ja Rautateollisuus [Závody Tampere spracujúce lan a železo].
Od polovice 20tych rokov sa dôraz v lesnom hospodárstve zacal prenášat z dovtedy dominantnej produkcie dreva spracovaného v pílach na produkciu celulózy.
Percento produktov získaných v pílach tvorilo v tom období 45% celkového fínskeho exportu, zatial co percento produktov celulózok a papierní bolo menšie ako 30%. V priebehu desiatich rokov sa však tieto císla zmenili - výrobky drevospracujúcich závodov tvorili 25% a výrobky celulózok a pierní 40%.
Cas Sunily prišiel so zaciatkom ekonomického rastu 30tych rokov. Pät majitelov akciovej spolocnosti , A. Ahlström, Enso-Gutzeit, Kymi, Tampella a Yhtyneet Paperitehtaat, sa rozhodli v roku 1936 založit sulfátový celulózny závod Sunila, ktorého výrobná kapacita mala byt 80 000 ton za rok.
Obdobie navrhovania a výstavby na skalnatom pozemku ostrova Pyötinen, dokoncenie cestných a vlakových spojení a prístavného móla trvalo len dva roky. Prvá celulóza bola vyrobená 16. mája 1938.
Buducnost je ale vždy nepredvídatelná. Ekonomické fluktuácie, rozdiely v dopyte a zmeny globálnej situácie v tažkých vojnových rokoch sústredili prekážky na ceste priameho rozvoja.
Výstavba obytnej zóny zacala v rovnakom case, a postupovala rovnako rýchlo ako stavba továrne. Bývanie pre menežment závodu, úradníkov, majstrov a pre cast robotníckej pracovnej sily bolo zrealizované v roku 1937.
ŠTYRI VELKÉ MENÁ
Vytvorenie Sunily sa vykryštalizovalo cinmi štyroch ludí.
Lauri Kanto (1888-1966) - Pán svojich území
Lauri Kanto, ktorý vyštudoval strojnícke inžinierstvo na Technickej Univerzite v Helsinkách v roku 1911, pracoval ako technický riaditel celulózky Halla, ked mu bola v apríli 1936 ponúknutá úloha prípravy projektu Sunila. Inak povedané, Kanto bol zainteresovaný na projekte od úplného zaciatku, spoznal ho do všetkých podrobností a detailov a casom zacal Sunilu zosobnovat.
Sunila sa stala uzavretým spolocenstvom, ktoré viedol Kanto patriarchálnym spôsobom. Kanto zaviedol v tejto priemyselnej komunite aktivity volného casu, napr. šport, kempovanie, dokonca fotografovanie. Takýmto spôsobom sa vyformovala miestna sociálna solidarita.
Kanto a Alvar Aalto úzko spolupracovali na navrhovaní obytných zón. Dobrá pracovná atmosféra bola umocnená spolocným zámerom zvýšit štandard bývania a sociálneho prostredia s ním spojeným.
Obdobie Kantovho diktátorského vedenia bolo dlhé a signifikantné, skoncilo sa až v roku 1961, ked vo veku 72 rokov odišiel do dôchodku.
Harry Gullichsen (1902-1954) - Osvietený protagonista
Ekonóm Harry Gullichsen, menežujúci riaditel obrovskej spolocnosti A. Ahlström, bol kultivovaný a sociálne uvedomelý industrialista. Bol taktiež predsedom predstavenstva spolocnosti Sunila a túto pozíciu zastával 26 rokov - až do svojej smrti.
Výber Alvara Aalta ako architekta Sunily bol pravdepodobne výsledkom priatelstva medzi Aaltom a Harrym a Maire Gullichsenovcami. Z rovnakého dôvodu získala Sunila okamžite po dokoncení výbornú medzinárodnú publicitu, napr. na Svetovej výstave v New Yorku v roku 1939. Tí, ktorí sa zaujímali o umenie boli zároven patrónmi architektúry.
Prostredníctvom spolupráce Gullichsena a Aalta bola spolocnost vedená k ekonomickému a kultúrnemu internacionalizmu. Tieto zámery prerástli do estetických princípov budovania priemyselnej spolocnosti. Spolupráca architekta a továrne v riešení dalekosiahlych sociálnych problémov bol z pohladu funkcionalistického programu ideálnym.
Aulis Kairamo (1905-1991) - Cielavedomý vizionár
Spoluúcast Kairama ako technického riaditela Sunily zacala priamo pri navrhovaní továrne, po ktorom plnil úlohu organizácie výstavby. Kairamo reprezentoval mladú inžiniersku generáciu v porovnaní s Kantom, co bezpochýb viedlo k rozdielom v pohladoch na rozvrhnutie továrne a získavanie zariadení. Napriek tomu ich práce prebiehali nezávisle: " Len štyri krát zasiahol Kanto do mojich plánov, a vždy to viedlo k nejakej chybe" spomína Kairamo takmer o pät desatrocí neskôr.
Budovy továrne boli vlastne navrhované priamo v Sunile a ich skvelá celková forma vychádzala zo špecifických technických požiadaviek, pritom tvar fasád pochádza z o spolocného prieskumu Kairama a Aalta. K riešeniam sa dostávali dohodou, ale návrh bol dielom Aalta.
Kariramo neskôr ocenil Aaltovu flexibilitu a pripravenost na kompromisy: " Bol ozajstným architektom, ktorý vedel dokonca aj pocúvat. Alvar bol architektom, s ktorým sa (na základe mojej skúsenosti) najlahšie spolupracovalo."
Alvar Aalto (1898-1976) - Architekt casu a priestoru
Ked prišiel Aalto do Sunily v roku 1936 bol dobre známym architektom a kozmopolitom, ktorý už objavil svoju vlastnú filozofiu navrhovania a výraz - z doktrín funkcionalizmu si vybral, co potreboval. Jednou z centrálnych tém v jeho myslení bola úzka spojitost medzi bývaním a prírodou, ku ktorej bolo jednoduché pripojit aj body, na ktoré funkcionalizmus kládol dôraz - ako hygiena, zdravie, svetlo.
"Postavíme sympatickú továren" bol castý výrok Aalta pocas jeho návštev Sunily v prvotných fázach navrhovania. Jeho najväcší vplyv je cítit v obytnej štvrti, pri navrhovaní ktorej mu bola ponechaná sloboda pri riešení hlavných funkcií a výrazu, umiestnenia budov a ich architektúry. Výsledný návrh nemožno nazvat funkcionalistickým, je skôr prototypom lesného mesta 40tych rokov.
VÝSTAVBA
"Vtedajším orgánom riadiacim všetky stavebné práce bola rada menežmentu továrne, ktorej predseda, Harry Gullichsen, osobne a detailne postup prác sledoval. V mene továrne klienta predstavoval jej výkonný riaditel Lauri Kanto. Základom plánovania a výstavby boli zásadné rokovania vedené celou radou a jej výkonnou komisiou. Osobou vedúcou prerokovávanie detailov vstavania strojov a technológie a to ako tieto ovplyvnujú postup prác na výstavbe bol technický riaditel továrne, inžinier Aulis Kairamo.
Architekt velmi úzko spolupracoval s riditelom menežmentu, Gullichsenom, a s vedením továrne, inžinierom Kantom, najmä s dôrazom na sociálny aspekt výstavby, to jest, na jej obytnú zónu a na plánovanie urbanistického celku."
Takto sa vyjadril v texte predstavujúcom projekt Sunily sám Alvar Aalto.
NALIEHAVOST POKYNOV PRE VÝSTAVBU
Prvá fáza výstavby továrne a prilahlej obytnej zóny prebehla neuveritelne rýchlo. 8.apríla 1936 sa spolumajitelia rozhodli rozbehnút výstavbu celulózky a 16. mája 1938 sa už vyrobila prvá celulóza.
V apríli 1936 Kanto, budúci riaditel továrne, prijal rozhodnutie o návrhu továrne na výrobu celulózy, a už v strede júna predložil návrh situovania továrne na ostrove Pyötinen spolu s predbežným rozpoctom celého projektu.
V roku 1936 bol svetový dopyt po celulóze velký, takže bolo v záujme spojumajitelov, aby sa s výstavbou zacalo co najskôr. To samozrejme vyžadovalo výbornú prípravu a jasnú stratégiu plánovania jednotlivých etáp výstavby.
Ako podklady pre Kantov návrh továrne v Sunile slúžili výkresy celulózky Enzo-Gutzeit Kaukopää, ktoré spolumajitelia zakúpili. V júni 1936 bola udelené rozhodnutie o co najskoršom umiestnení administratívneho objektu továrne. Zároven sa rada spolocnosti rozhodla konzultovat otázky architektúry továrne s Alvarom Aaltom a návh konštrukcie s inžinierom L. Nyropom.
Pozemok navrhovanej industriálnej a rezidencnej zóny bol takmer v pôvodnom prírodnom stave. Predtým ako sa pozornost sústredila na stavbu továrne obytných budov bolo nevyhnutné vybudovat prístupové cesty: vozovky, mosty, vodovodné a odpadové potrubia a elektrické vedenia. Kanto, kedže pochádzal priamo z tejto oblasti bol si vedomý tunajšou nevyhovujúcou úrovnou bývania, navrhol teda okamžitú výstavbu bytov pre menežment a robotníkov. Už v polovici júla prezentoval Aalto predstavenstvu spolocnosti prvé návrhy obytnej zóny a jej budov. Prvé domy sa rozostavali v septembri 1936
V súvislosti s výstavbou továrenských budov sa rozhodlo, že najskôr sa postavia budovy administratívy a továrenskej dielne. Administratívna budova bola potrebným riadiacim centrom pre výstavbu továrne ako takej, zatialco opravárenská dielna bola nevyhnutnostou pri stavebných prácach. Väcšina strojového zariadenia továrne bola objednaná už v roku 1936. Výstavba továrne sa zacala nasledujúce leto.
Koncom novembra 1936 sa konala prvá tradicná oslava pri príležitosti kolaudácie. Zaciatky výstavby boli zložité. Prvý sneh prišiel necakane, co niekedy prinieslo problémy s tým, ako dostat plány budov na stavenisko. Dom riaditela (známy ako objekt "A" alebo "Kantola") a radové domy pre inžinierov (objekt "B" alebo "Rantala") boli zhotovené v zime 1936-1937, radové domy predákov (objekt "D" alebo Mäkelä) o nieco neskôr, na jar roku 1937. Budova teplárne a údržby (objekt "C") situovaná medzi už spomínanými budovami patrila do rovnakej skupiny.
V Marci 1937 predstavenstvo spolocnosti odsúhlasilo návrhy fasád továrne. Zároven sa rozhodlo o pokracovaní výstavby obytných budov pre robotníkov (Mäntylä a Honkala). Celkový pocet bytov vzrástol na šestdesiat a bolo dohodnuté, že budú zásobované teplou tecúcou vodou. Mäntylä a Honkala boli prvými ukoncenými budovami pociatocnej fázy výstavby.
Opravárenská dielna bola na jar 1937 prvou postavenou budovou továrne. Bola naozaj potrebnou dielnou zameranou na údržbu pracovných nástrojov slúžiacou výstavbe. V tom istom roku sa dalo do prevádzky prvé vlakové spojenie, vybudované spolu s firmou Karhula OY, priamo zo stanice Kymi cez továrne Karhula do Sunily. Kolaudácia sa oslavovala v auguste 1937.
Nasledujúcu jar, tesne pred dokoncením továrne, predložil Kanto predstavenstvu riaditelov návrh na pokracovanie v programe výstavby obytných budov. V máji 1938 sa spolocnosti Sunila Oy, Karhula Oy a Kymi Oy rozhodli zúcastnit sa tohto programu založením stavebnej spolocnosti Etelä-Kymi (EKA). Pät obytných budov pre zamestnancov a budova technickej údržby boli postavené severne od športového ihriska, väcšina z nich už v roku 1939. Kanto bol zvolený predsedom tejto spolocnosti. Aj ked bola továren dokoncená v rýchlo sa zhoršujúcej ekonomickej situácii a v rastúcej politickej neistote, Kanto systematicky presadzoval zlepšenie kvality bývania robotníkov.
Každodenná rutina výroby v novej továrni a každodenný život v obytnej zóne sa rozbehli pred zaciatkom tzv. Zimnej vojny (1939-40). Vojna tento prúd každodennosti samozrejme zastavila. Neistota, ktorú vojna priniesla, narušila výrobu v Sunile na celé destrocie.
DELBA PRÁCE A SPÔSOBY VÝSTAVBY
Kanto a Aalto sa dohodli, že budovy budu navrhnuté s minimom byrokracie. Náklady sa znižovali tak, že budovy boli dokumentované co najmenším poctom výkresov, dokonca pre niektoré obytné bloky neexistujú kompletné vykonávacie projekty (napr. Rantala). Sociálne zameranie Kanta a Aalta je však evidentné v spôsobe., akým pozorne študovali pôdorysy robotníckych bytov alebo ako navrhli schodiská budov.
Popri štúdiu vhodného situovania továrne nacrtol Kanto aj schémy regulacného plánu obytnej zóny. I ked mal Aalto relatívne volnú ruku pri navrhovaní obytných budov, Kanto študoval napríklad umiestnenie pecí a celkovú priestorovú organizáciu v robotníckych saunách, rovnako ako aj emblém spolocnosti. Spolupráca s Kantom bola velmi obojstranne užitocná - Kanto škicoval svoje nápady na papier a Aalto im dáva finálny tvar. Aalto bol takisto expertom v uplatnovaní toho, co videl a zažil, v kombinovaní riešení v úplne novom kontexte na základe pôvodného nápadu.
Výrobné procesy a priestorový rozvrh továrne sa z vellej miery zakladal na plánoch továrne Enso-Gutzeit Kaukopää (1934-36, architekt Väinö Vähäkallio). Preto sa hlavným prínosom Aalta stali návrhy budov nezávislých od výrobného procesu, ako administratívna budova, nástrojová dielna, sklad soli Glauber a sklad celulózy. Vo výrobných castiach továrenských budov bol Aaltov manévrovací priestor menší, pretože priestorové potreby jednotlivých funkcií boli už vopred determinované. Na týchto budovách mal Aalto zodpovednost za riešenie materiálov, okien a celkovéj hmoty.
Architektonická kancelária továrne bola už v prvých fázach výstavby pomerne nezávislou, z podnetu ateliéru sa navrhovali zmeny a prístavby továrne. Jednoduchšie návrhy sa casto robili priamo v ateliéri a prínos Alvara Aalta bol najmä vo všeobecných konzultáciach týkajúcich sa hmotového riešenia, materiálov, ci zasklenia. Príkladmi zmien, ktoré vzišli z dielne tunajšej architektonickej kancelárie, boli napríklad zmeny v prevýšení zastrešenia obytného bloku Rantala na zaciatku 50tych rokov a rozšírenie sauny pre robotníkov. V továrni sa zrealizovala prístavba administratívnej budovy, tiež podla návrhu miestneho ateliéru, ktorého projekt dodržoval pôvodné riešenie v hmote a detailoch.
OD VÝSTAVBY NA MIESTE PO POUŽITIE PREFABRIKOVANÝCH ELEMENTOV
Továren Sunila na výrobu celulózy ponúka okrem prehladu o vývoji technológie výroby celulózy aj výnimocný prierez industrálnou výstavbou od 30. rokov 20. storocia po 21. storocie.
Továren z 30tch rokov bola postavená ako železobetónová a tehlová konštrukcia.
Väcšina budov získala cervené tehlové fasády. Len vežové technické objekty a sklady majú fasády z pohladového betónu. Konštrukcné riešenia boli tradicné, formy budov niesli znaky súdobého funkcionalistického štýlu.
Obytné budovy boli od objektov továrne oddelené ich tehlové alebo lahcené betónové bloky boli povrchovo upravené omietkou. Objekty boli rozmiestnené v priestrannom teréne a hlavné fasády boli orientované na juhozápad aalebo západ, aby sa dovnútra dostávalo maximum denného svetla. V neskorších projektoch Aalto pokracoval v rozlíšení rôznych funkcií v súbore budov prostredníctvom použitia odlišných materiálov a farieb; napríklad v Univerzitnom komplexe Jyväskylä (1951-) takmer všetky budovy súvisiace so športom boli omietnuté a všetky akademické objekty mali fasády z pohladových cervených tehál.
Rozširovanie továrne Sunila od 40tych do 60tych rokov pokracovalo v rovnakej línií. Prístavby výškového objektu varenia celulózy zo zaciatku a konca 50-tych rokov sa zrealizovali jednoduchým rozšírením hmoty existujúcej budovy na východ. V mnohých objektoch je možné rozlíšit pôvodnú cast od je prístavby len jemnými rozdielmi vo farbe tehiel, prípadne malými detailami, kedže štýl, hmota a presklenie sú založené na pôvodnom koncepte.
Vela zmien nastalo na zaciatku 60tych rokov. Lauri Kanto odišiel do dôchodku na jar roku 1961, po dlhej a naplnenej službe firme a spolocnosti. Jeho odchodom úloha architekta-konzultanta prešla od Aalta na architekta Bertela Gripenberga. Koniec 50-tych a zaciatok 60-tych rokov bolo obdobie rozvoja rovnako vo výrobe celulózy ako vo výstavbe. Obnova boilera prevedená v rokoch 1963-66 presne symbolizovala zmeny: strojové vybavenie sa nezmestilo do starých výrobných priestorov, takže sa úroven strechy dvíhala o cca 10 metrov za pomoci prefabrikovaných betónových elementov. Táto nadstavba bola poslednou budovou, na rozšírení ktorej sa Aalto v Sunile zúcastnil. V obnove objektu pokracoval architekt Gripenberg a na návrh Aalta potom zaoblil vonkajšie hrany novostavby.
So zmenami vo výrobnom procese a rastúcimi požiadavkami na priestory, prišlo ku zmene v štýle industriálnych objektov. Postupne sa výroba presúvala z továrenských hál a staré budovy ostali casto prázdne. Nové objekty z 80tych a 90tych rokov sú prefabrikované i ked sú prispôsobené pôvodnému vzhladu budov svojimi tehlovými fasádami.
Starý cervený tehlový 'oceánsky parník' sa dnes stráca medzi varnými vežami a objektom boileru.
INTENZÍVNA A MYSTERIÓZNA ETAPA VÝSTAVBY
Ekonomicky stabilné okolnosti a kultúrna atmosféra plná entuziazmu tej doby vytvorila základ pre založenie celej sunilskej zóny. Casový rozvrh projektu a vplyv viacerých expertov pracujúcich v mene spolocného ciela dali vzniknút najznámejšiemu prostrediu na výrobu celulózy na svete. Vojna kruto ukoncila túto prvotnú fázu Sunily ale zároven jej vpecatila mystiku tej doby a vyvolala záujem o toto obdobie.
VÝROBA
TOVÁREN SUNILA
Továren Sunila bola založená so zámerom produkovat surový materiál pre pät spolocností, ktoré ju vlastnili - A. Ahlström, Enso-Gutzeit, Yhtyneet Paperitehtaat [United Paper Mills], Kymi and Tampella - a taktiež na export. Drevo, ktoré tu bolo spracovávané sa dopravovalo vodnými a železnicnými cestami.
OD DREVA K CELULÓZE
Drevo sa splavovalo pozdlž rieky Kymi v 15 tonových zväzkoch a potom sa káblovým žeriavom vytahovalo do skladu dreva, prípadne iným typom žeriavu sa prenášalo priamo do továrne, kde bolo narezané a neskôr drvené a vkladané do boilerov. V procese varu sa rozpúštalo a získavala sa pevná hmota, celulózové vlákna. Vlákna prechádzali pracím procesom, ´dalšími technológiami výroby až napokon sušením. Celulóza sa starými metódami ešte za vlhka valcovala, pricom stratila asi 50% vody, zatial co dnes sa fénovým sušením obsah vody redukuje až na 10%. Materiál sa v záverecnej fáze výrobného procesu rozrezáva na vrstvy, ktoré su stlácané do 200kg vriec a vyvážané do skladov a dalej do papierní.
Cinidlo oddelené od celulózy sa recykloval v odparovni a zostávajúci lúh sa vysušil. Vysušený lúh spolu s kondenzovaným lignínom prešli horením v peci a získaná tepelná energia sa uchovala. Kd sa separované chemikálie zmiešali vo vode vytvoril sa roztok hydroxidu sodného. Ten sa pôsobením vápna vycíril a získalo sa tým použitelné varné cinidlo. Jeho nekonecnomcykle v rámci továrne ho neskôr nahradila Glauberova sol a drevo bolo už ako celulóza v stohoch prevezená do sveta železnicou alebo lodami priamo z továrenského prístavu.
Výroba chemickej celulóza pokracuje rovnakými princípmi. Dnes je ale továren automatizovaná, všetky casti procesu boli kompletne obnovené, celulóza je bielená a odpadová voda je biologicky cistená. Takisto boli prijaté opatrenia na ochranu cistoty ovzdušia.
PRÍBEH TOVÁRNE
Zaciatok továrenskej výroby bol zložitý, dopyt po celulóze bol malý a výroba musela byt obmedzovaná. Pocas vojny sa takmer nevyrábalo, kedže väcšina pracovnej sily bola mobilizovaná na fronte. Pocas týchto vojnových rokov zabezpecovali chod výroby väcšinou ženy. Tvorili 65% zamestnancov obsluhujúcich stroje - v normálnych podmienkach tvoria len 10% pracovnej sily.
Po skoncení vojny sa trh s celulózou otvoril, ale vysoká inflácia, problémy so získavaním dreva, uhlia a vápna spomalovali rozbehnutie výroby. V roku 1951 dosiahla továren pôvodnú výšku produkcie 80 000 ton a v rovnakom roku bolo zahájené rozširovanie prevádzok, ktoré o tri roky neskôr priniesol zvýšenie produkcie na 120 000 ton. Dalšia fáza expanzie v rokoch 1958-1960 zvýšila produkciu na 200 000 ton.
Velké projekty 60-tych rokov zahrnali obnovu a rozšírenie energetického centra a výstavbu novej turbíny s cistickou vôd. Výrobné výkony znova vzrástli po rozšírení bieliaceho zariadenia. Nové progresívne plne bieliace zariadenie zacalo fungovat v roku 1970 a táto velká investícia súvisela s s výstavbou velkej dielne na manipuláciu s drevom. Tak ako v ostatných odvetviach, automatizácia a informácná technológia ovládla aj výrobu celulózy, zárovena sa pri investovaní zacali dostávat do popredia otázky ochrany životného prostredia. Od roku 1978 sa výlev z procesu výroby dostáva do novej mechanickej cistiarne a zariadenie s biologicky aktivovaným kalom sa spustilo v roku v roku 1995. Dnešné emisie továrne v Sunile sú na rovnakej úrovni ako v iných moderných továrnach.
BUDÚCNOSt VÝROBY
Rocná produkcia spolocnosti Sunila v roku 2003 je 350 000 ton, na co sa spotrebuje 2 milióny m3 borovicového dreva. Vyše 50% dreva sa dováža po ceste, 15% železnicou a 30% po mori (z Pobaltských krajín). Hotová celulóza sa distribuuje väcšinou cestnou dopravou pre klientov vo Fínsku a lodnou dopravou do zahranicia.
V roku 2002 mala továren vlastnená papierenskou spolocnostou Myllykoski a spolocnostou
Stora Enso 300 zamestnancov.
Továren žije svojim casom a cas necháva stopy na zjave továrne. Pôvodné výrobné procesy vyžadovali špecifické zariadenia a velkosti priestorov, do ktorých sa dnes nové technológie nedajú vkladat. Velké továrenské haly ostávajú opustené a nové objekty stoja mimo hlavného tehlového areálu. Nové masívne 35 metrvov vysoké silá na uskladnenie drveného dreva su situované úplne mimo pôvodného areálu.
PRÁCA
"Majú k dispozícií kontrolné miestnosti, v ktorých sledujú výrobný proces na moniturujúcich meracoch, takže nie je nutné neustále chodit kontrolovat ci pumpy fungujú: ale predtým to bolo riadené rucne, takže ked prišlo k varu, museli ich umiestnit do jednej polohy a pri druhej várke zase do inej pozície, pretože každá smena mala svoj štýl…a ked sa drevená surovina v jednom z takých nádob dovarila, skontrolovali ju a vystriekali vodou zo všetkých strán, zatial co dnes už ide všetko samozrejme cez filter, nedotknuté celé týždne, už pokrocili…"
Takto si bývalý zamestnanec Sunily na dôchodku v roku 2003 spomína na zmeny, ktorými továren prešla pocas jeho pracovného života od roku 1956 do roku 1983.
Usko Haapanen spomína: " Vo februári-marci nás bolo v Kaukopää 14, každý študoval špecifickú úlohu. Ja som sa zaoberal štúdiom manažmentu odparovania…celých pät týždnov. Boli sme radi. Štúdiom a pokusmi sme sa sami ucili co ktorá úloha vyžaduje v praxi. Typické bolo, že sme zvycajne neprezradili chlapíkovi odvedla naše šikovné triky, ktoré sme sami objavili. Základy sme dostali v Kaukopää a zbytok sme sa naucili doma v Sunile.
"ROBILI SME, CO SA DALO"
Výroba celulózy pokracovala ako v podstate rucný proces výroby až do 60-tych rokov. Ked však prišlo k obnove pracovných metód, progres zasiahol každý aspekt výroby, ale najmä ovplyvnil zaciaocné a konecné fázy výrobného procesu. Pri vykladaní dreva nahradila ludskú silu mechanizácia a na pohyb velkých kusov suroviny boli používané výhradne vidlicové zdvíhace.
Od 70-tych rokov priniesla automatizácia a použitie výpoctovej techniky nadbytocnost stoviek zamestnancov. V dnešnej výrobe celulózy je ludská pracovná sila potrebná najmä pri pozorovaní výrobného procesu monitorovacími zariadeniami, kontrole kvality produktu a pri údržbových prácach súvisiacich s používanou mechanikou.
Vela dnes už neexistujúcich stupnov výroby bolo velmia tažkých. Kontrola hotových 200 kilogramových stohov celulózy, váženie a tlacenie materiálu do lisov boli cinnosti povežované za "delikátnu a casto ženami vykonávanú prácu". Za tažkú sa považovala práca pri transporte stohov z prístavných dokov na lode, co vyžadovalo skúsenost rovnako ako výdrž.
V mechanickej dielni bola aj zlievarenská dielna, ale v 60-tych rokoch sa zatvorila. Dokonca aj niektore modely púmp sa v nej zlievali do foriem zhotovených tesárom pracujúcim pre továren. Celkovo sa sebestacnost považovala za súcast práce pocas éry patriarchu Kanta; jeho princípom bolo, že oni sami by sa mali pokúsit urobit všetko, co sa urobit dalo.
V dielni pracovalo niekolko stoviek mužov - sústružníci, operátori valcovne, operátori hoblovacích zariadení, montéri, klampiari a obrábaci plechov - opravovali a nanovo vyrábali nové súciastky ked bolo treba, dokonca casto improvizovali. Kedže vtedy používaná technológia bola ovela jednoduchšia a ešte nie tak komplexná akou sa neskôr stala, vtedajší elektrikári vyvinuli vlastné vynálezy a zariadenia strojov, ktoré celulózu transportovali a iné pomôcky."
SPOLOCENSTVO
PANEL 1: ZLATÁ ÉRA SPOLOCENSTVA
Plánovanie a výstavba továrne Sunila a jej obytnej zóny v roku 1936 znamenalo zrodenie novej komunity a obnovenie života v oblasti. Situovanie na ostrove predurcilo jej odclenenie od zvyšku oblasti. Táto fyzická separácia len posilnila patriarchálny charakter vlastný tradícií podobne založených osád motivovaných spracovávaním dreva. Táto tradícia bola riaditelom továrne Lauri Kantom podporovaná a udržovaná.
SLUŽBY, VZDELÁVANIE, VOLNÝ CAS
Sunila bola aktívnym a sebestacným, ale aj uzavretým a exkluzívnym spolocenstvom, ktoré ponúkalo prácu, služby a možnosti trávenia volného casu. Niektoré z väcších drevených budov v starej sunilskej drevospracujúcej usadlosti bolipre potreby novej komunity modernizované. Jednou z nich bola budova požiarnickej stanice, otvorená v roku 1901. Bola vychyteným miestom stretnutí a slávnostných podujatí. Aalto navrhol jej obnovu a rozšírenie v súlade s vtedajšou dobou bez snahy dosiahnut riešenie, ktoré by starú budovu imitovalo. Pirtti, Spolocenský dom Sunily, bola tak ustanovený miestom, kde sa sústredovali športové a iné aktivity volného casu obyvetelov - bol doslova polyfunkcným objektom. Firma zrekonštruovala remeselnú dielnu vo Väinölä, starú drevenú budovu na továrenskom ostrove, urcenú pre "tesárov a kutilov". Jedna z týchto budov bola urcená na výrobu lodí.
Firma zabezpecovala aj zdravotnú starostlivost, medicínske služby a opateru detí. Denná starostlivost o deti bola zo zaciatku poskytovaná v Spolocenskom dome Pirtti, ale v roku 1949 sa už mohla premiestnit do novovybudovaných zariadení v renovovaných administratívnych priestoroch bývalej píly.
Malé hygienická zariadenia v bytoch robotníkoch boli doplnené saunou Valliniemi, ktorá slúžila celej obytnej zóne. K dispozícií boli dve prácovne s priestormi pre žehlenie. Prácovna Valliniemi, rozšírená v roku 1953, bola vybavená prvými elektrickými práckami.
Obchodná škola situovaná v budove bývalej základnej školy patriacej pôvodnej komunite sunilskej píly, pripravovala pracovníkov pre potreby lokálneho priemyslu. Výucba prebiehala v oddeleniach spracovania kovov, dreva, drevovýroby a výroby skla. Vilho Rikka navrhol základnú školu už v roku 1939, ale vojna a problémy s financovaním spomalili práce natolko, že stavba bola ukoncená až v roku 1950. Založenie strednej školy v Sunile vzišlo z aktivity rodicov. Škola, ktorú navrhol Osmo Sipari, bola otvorená v roku 1961 a prvá generácia študentov absolvovala štúdium v roku 1970.
Pocet obchodov a komercných služieb bol v tej dobe nepomerne väcší v porovnaní s dnešnou situáciou v Sunile.
Pošta bola v prevádzke vo vlastnej budove situovanej hned vedla sauny Valliniemi, spolu s niekolkými bankami, obchodmi s potravinami a špecializovanými predajnami ako farmácie, kníhkupectvo a obuv. Na prvom poschodí družstevnej predajne bola kviaren s reštauráciou. Autobusová stanica od Alvara Aalta bola vybavená stánkom otvoreným v letnej sezóne, zariadeniami pre zamestnancov, šoférov a sprievodcov; cestujúci cakali vonku na lavickách. Ked sa na mori roztopil lad, pravidelný spoj dopravnej služby motorovým clnom premával v smere na Kotku. Na doprav sa inak používali aj bicykle a sane. Motorizovaná doprava sa presadila postupne zhruba od polovice 50-tych rokov.
V roku 1937 Alvar Aalto vytvoril návrh premeny domu bývalého zástupcu menežera píly na klub zamestnancov, autorsvo návrhu interiéru patrí Aino Aalto. Klub predákov sa zriadil v dalšej budove patriacej bývalej píle. Kobjekt Klubu Toukola sa dokoncil v roku 1953 v Popinniemi blízko sunilskej obytnej zóny. Rozsah rôznych cinností, ktoré sa v nom odohrávali bol široký: denna starostlivost, kluby mládeže, študijné krúžky, nedelná škola a stretnutia dôchodcov.
Existencia požiarnického oddielu bola samozrejme nevyhnutnou výbavou každej píly, ale v Sunile znamenala ovela viac. Do oddielu patrili dokonca niektorí inžinieri a pracovníci technického úseku. Cvicenia požiarnickeho oddielu, ktoré sa konali každý pondelok boli bezpochyby viditelným fenomnom života miestnej komunity. Trénovala sa požiarnická zrucnost, pravidelnou bola aj údržba techniky a nakoniec sa vždy konali vzájomné športové zápasy. Požiarnický oddiel mal na starosti aj ambulancnú službu.
SEBESTACNÉ SPOLOCENSTVO
"Žili sme v dobe vojny a velkého nedostatku. Najhoršou zimou bez potravín bola zima roku 1942. Výpravovali sme sa za zásobami do susedctiev a dalej aj na bicykloch. Rozšírilo sa prídelové pestovanie potravín, pozdlž ulice Sunilantie, vo dvoroch domov , jednoducho všade. Tam, kde to bolo možné, chovali sa domáce zvieratá. Prasce boli všade naokolo, napríklad aj na brehu EKA. Mali sme kozu, ktorá požrala všetky zbytky jedál a to, co sa nám podarilo uchovat…"
Sebestacnost bola prirodzeným aspektom života vo Fínsku až do zaciatku procesu urbanizácie, t.j. do obdobia 50-tych až 60-tych rokov. Najmä bieda a nedostatok spôsobené vojnovými rokmi 1939-45 prinútili ludí byt aktívnymi a vynaliezavými.
Obyvatelia Sunily už v povojnovom období obhospodarovali vo svojej oblasti vyše 400 polícok zemiakov a korenovej zeleniny. Firma zamestnala experta na domácu ekonomiku. Vypomáhal domácnostiam a viedol kurzy v oblastiach súvisiacich s kultiváciou ci údržbou šatstva. Ked nastal nedostatok všetkého, recyklácia bola prirodzenou reakciou; napríklad, tesniaci materiál používaný v sušicke bol použitý na odevy a koberce. Od roku svojho vzniku, 1942, sa organizácia Martta (celonárodná organizácia založená za úcelom presadzovania správneho riadenia domácností) zaslúžila o rozšírenie informácií o domácej ekonomike po celej krajine.
Spolocnost Sunila dopravovala zamestnancov a ich rodiny vlastným autobusom za zberom lesných plodov a húb a Sunilan Viesti podporovali ich sútaživost. V lete roku 1943 sa konalo 35 zberov, zúcastnilo sa ich približne 1700 ludí, ktorí nazbierali zhruba 23 000 litrov plodov. Obyvatelia Sunily sa kúrením drevom podielali na národnej kampani zameranej na prevenciu všeobecného nedostatku palív.
Vyjst von, na slobodu, k moru, na cerstvý vzduch, to boli urcite myšlienky vyvolané príchodom jari v mysliach mnohých obyvatelov Sunily. Napokon ich obydlia boli rozmermi prísne obmedzené poctom clenov rodiny a dym vychádzajúci z továrne nebol cistý do tej miery ako dnes.
V roku 1946 získala firma pozemok na pobreží, kde založila pre svojich zamestnancov letné rekreacné stredisko. Príroda bola napokon jeho najdôležitejším aspektom. Ludia trávili noci v stanoch a prístreškoch. Doprava bola zabezpecená pravidelným spojom firemnou lodou (I ked niektorí vlastnili svoju vlastný cln) s obedmi formou pikniku, s plným kuchynským a kempovacím vybavením.
Ludia plávali, používali saunu, chytali ryby, hrali hry a športovali, tancovali na pódiách pod holým nebom, a vcelku si leto užívali. Kurzy plavenia sa po mori boli zabezpecované na clnoch pomenovaných Sipi a Sotka, ktoré boli k dispozícií všetkým zamestnancom. Stred leta patril oslavám s ohnostrojmi a inou tradicnou zábavou.
V Sunile sa šport pestoval nie len sútažne ale aj reakreacne. Najoblúbenejšími zimnými športovými aktivitami boli lyžovanie, medzi mladými aj korculovanie, bandy a hokej na lade. Sútaže v lyžovaní boli spolu s kurzami lyžovania vrchoným zážitkom zimy a obyvatelia sa ich aktívne zúcastnovali; zvycajný pocet sútažiacich sa na zimnom športovom podujatí v Sunile zvycajne všplhal nad 300 úcastníkov. Z letných športov boli najpopulárnejšími atletika, futbal a baseball. Každé leto sa v rámci "Sunilskej olympiády" konalo niekolko podujatí, ako triatlon a a beh na stredné trate, ktoré prilákali niekolko stovák úcastníkov. Orientacný beh sa stal extrémne populárnym a dosahovali sa v nom úspechy aj na podujatiach mimo Sunily.
Vo svojej zlatej ére bol Spolocenský dom Pirtti takmer neustále využívaný na rôzne športy. Prebiehali v nom cvicenia gymnastických oddielov žien, dievcat a chlapcov, a tréningy wrestlingu, vzpierania a boxu každý vecer víkendu.
Sunilský športový klub Sisu bol založený v roku 1937. Už nasledujúci rok bol vybraný zorganizovat fínsky šampionát v športovej gymnastike. Po tom, co toto podujetie úspešne prebehlo, zamestnala spolocnost Sunila gymnastického inštruktora Esa Seeste, úspešného na viacerých šampionátoch, ako športového inštruktora na plý úväzok. Sunilský Sisu tím vyhral majstrovstvá Fínska v tejto disciplíne tri krát, v rokoch 1939, 1941 a 1945.
VESLOVANIE
Veslovanie sa stalo v Sunile ešte prestížnejším športom než gymnastika. Tím Sunila Soutajat [Sunilskí veslári] fungoval od roku 1945 a od pociatku mal špeciálne postavenie pod patronátom riaditela spolocnosti. Velmi rýchlo dosiahli velké úspechy. V štvorke dosiahli vítazstvo na majstrovstvách Fínska osem rokov za sebou.
Sunilský tím reprezentoval Fínsko na Olympijských hrách v Londýne v roku 1948 a obsadil šieste miesto. V roku bol Fínskou veslárskou asociáciou oslovený nemecký tréner Kurt Hoffman, ktorý navštívil Sunilu a coskoro prišlo k ozajstnej skúške, vo Fínsku sa hned nasledujúci rok konali Olympijské hry. Vo finále získalo Fínsko a Sunila bronzovú medailu. Medailový tím tvorili Veikko Lommi, Kauko Wahlsten, Oiva Lommi a Lauri Nevalainen.
Úspechy veslárskeho tímu Sunily pokracovali niekolko rokov, napríklad v nordických kombináciách, ale nikdy neboli nominovaní reprezentovat Fínsko na žiadnych z dalších olympijských hier. Veslovanie je dnes v Sunile stále oblúbeným športom, ale skôr ako oddychový šport len v medzifiremných sútažiach.
BÝVANIE
Z UBYTOVNÍ PRI PÍLE DO SLUŽOBNÉHO DVOJIZBOVÉHO BYTU
Obývanie oblasti Sunily sa datuje do zaciatku obdobia spracovania dreva v druhej polovici 19. storocia. Robotníci bývali na myse Koivuniemi vo velkých dvojposchodových domoch, ktoré dala postavit píla, s obyvatelmi rozdelenými podla povolaní. Pikku-Pyötinen bola malou, husto obývanou obcou južne od ostrova Pyötinen, kde bola továren Sunila situovaná, a ktorá bola v rámci jej rozširovania výroby zbúraná.
Ked sa zacalo s výstavbou továrne, prázdne domy poskytovali docasné riešenie bývania. Pre 1800 ludí, ktorí stavali továren a obytnú štvrt vznikla okamžitá potreba ubytovania. Riaditel Sunily Lauri Kanto bol zdesený, že šest mužov muselo zdielat jednu malú izbu. Starostlivost o spokojnost ludí prinášala vysokokvalitnú a permanentnú pracovnú silu.
Alvar Aalto bol poverený návrhom regulacného plánu oblasti a zároven jednotlivých budov. Obytné bloky bytov boli volne umiestnené v zvažujúcom sa teréne, zatialco nižšie budovy stáli bližšie k pobrežiu. Ide o priestranné riešenie blízke prírode, pritom nezaprie hierarchický model tradicného industriálneho spolocenstva, co je evidentné najmä oddelení bývania menežmentu a robotníkov a v plošných rozdieloch súvisiacich so sociálnym statusom obyvatela v komunite.
ŠTÝLY BÝVANIA
Dnes tažké si predstavit jednoizbový byt ako rodinné bývanie, dvojizbový byt len s výhradami. V 30tych rokoch ale nastalo zlepšenie priemerného životného štandardu robotníkov, izby boli priestorné, vzdušné a dobre presvetlené. Dnes je v Sunile typickou 1-2 clenná domácnost.
Nebývalo nezvyklé, že 6 clenná rodina obývala dvojizbový byt s rozlohou 45 m2. Jedna z izieb bola udržiavaná ako lepšia cast bytu, väcšinou s párom kresiel, knižnicou a rozkladacou pohovkou - postelou, ktorá sa vecer rozložila ako miesto pre spanie detí. Druhá izba obsahovala jedálenský stôl a spálnu rodicov.
"Zdalo sa, že tam bolo dost miesta, pretože to bol komfort, ktorý v tých casoch malo málo ludí. Bola tam vnútorná toaleta a privedená voda. Ludia bývajúci mimo Sunily si museli vodu nosit a mali vonkajší záchod. Nož, niektorí ludia vravia, že aj velká rodina môže žit v jednoizbovom byte, ak všetci spolu dobre vychádzajú."
18-450m2
"Bolo samozrejme skvelé, že toalety boli vnútorné. Ale bolo zvláštne zvyknút si žit v bytovom dome, ked v tak nikto predtým nebýval. Bola privedená voda, teplá voda, hned vedla bola sauna a umývaren."
Aalto študoval problémy bývania už v 20tych rokoch. Z jeho iniciatívy sa v roku 1939 konala v Helsinkách výstava, ktrá prezentovala sociálne bývanie založené na typových riešeniach domov. Výstava urcená širokej verejnosti bola zameraná na problémy obytných podmienok spolu s riešením založeným na racionalizácií a dizajne.
Oficiálna rezidencia riaditela Sunily, Kantola (450m2), a pät bytov v dvojposchodových radových domoch inžinierov, Rantala (185m2, 200m2, 200m2, 220m2, 280m2), postavené v prvej fáze (1936-37), ešte stále predstavujú priestranný, dokonca luxusný bytový dizajn. Dimenzovanie štrnástich dvojposchodových terasových domov majstrov, Mäkelä (85m2) (1937), je ovela úspornejšie.
Aalto mal tza úlohu testovat aktuálnu kombináciu striktného dimanzovania a dôsledného plánovania v súvislosti s malými blokmi bytov Honkala and Mäntylä, ktoré sa tiež postavili v prvej fáze. 42 bytov pozostáva z dvoch izieb a kuchyne (45m2) a 20 je jednoizbových bytov (30m2) s malými kuchynskými prístenkami.
Rovnako kompaktná línia výstavby pokracovala v druhej fáze (1937-38). Tri obytné bloky, Kontio, Kivelä a Harjula boli vystavané v okolí vlastnej teplárne, rovnako ako trojposchodové radové domy postavené vo svahu, Karhu a Päivölä, spolu obsahujúce 160 bytov odlišných velkostou od 30m2 do 45m2.
Bytový dom Kuusela postavený v roku 1947 ako reakcia na povojnový nedostatok bývania. Bytové domy Juurela a Runkola, ukoncené v roku 1953, boli poslednými postavenými objektami a boli zahrnuté do štátom dotovaného programu (Arava). Pôdorysy a rozmery bytov boli rôzne (18-105m2), ale s ohladom na vybavenie sa od všeobecnej úrovne tých cias velmi nelíšili. Novým bol fakt, že v týchto domoch spolubývali robotnícke aj úradnícke rodiny. Bariéry v industriálnej komunite s 1700 obyvatelmi boli ciastocne prekonané.
Úroven zariadenia bytov bola na svoju dobu progresívna. Všetky byty mali centrálne kúrenie, elektrické varice, tecúcu teplú a studenú vodu a toalety.
OCAKÁVANIA
Jednou z najväcších zmien v Sunile v 60tych rokoch bolo rozhodnutie spolocnosti vzdat sa vlastníctva bytového fondu. Od zimy 1970 boli postupne domy a byty na predaj, najskôr zamestnancom spolocnosti a následne vo volnom predaji.
Nová bytová politika spolocnosti bola zameraná na podpore robotníkov získat vlastné byty. Plánovali sa aj návrhy na kombinovanie jedno- a dvojizbových bytov vlastnených spolocnostou.
Pokles poctu zamestnancov továrne, rovnako ako pokles populácie v Sunile a súcasná zmena spolocnosti smerom k motorizácií a ponuke centralizovaným službám, viedli k degradácii. Zatrvorili sa obchody. Verejná doprava a iné verejné služby sa minimalizovali. Sociálna hodnota oblasti klesla.
Takzvaný "susedský domov" založený v roku 1996 prispel k zvratu v sociálnom úpadku. Okrem poskytovania miesta na stratávanie, ponúka obyvatelom služby a možnosti pestovat svoje hobby.
Obnova predmestia, zapocatá v roku 2002, smeruje k navráteniu pôvodnej hodnoty tejto oblasti. Plánovanie opráv bytov ponúka riešenia modernizácie kuchynského a kúpelnového zariadenia, a takisto možnost kombinovania bytov. Velké zmeny sa ale neodporúcajú vzhladom na trvalú hodnotu krásnych proporcií bytov, okien, izieb.
Tá zachováva funkcionalizmom proklamované spojenie s prírodou.
» PDF (3,7Mb)
|
|
|
