Výrobné miesta: Ivrea
Sláva spolocnosti Olivetti sa nerozšírila len na základe kvality jej produktov, ale aj na základe vysokej formálnej architektonickej kvality jej budov, urcených na využitie ako továrne: príkladom môže byt
komplex rozkladajúci sa pozdlž via Jervis. Pre budovu Olivetti je charakteristická stena zo skla otocená k ceste, ktorá ciastocne zjednocuje fasádu pozostávajúcu z viacerých prístavieb a neskoršie dostavaných castí. Táto "zjednotenost" sa stala symbolom spolocnosti. Projekt rozšírenia zverili Luigimu Finimu a Ginovi Pollimu, ktorí od roku 1934 až do smrti Adriana Olivettiho v roku 1960 velkou mierou prispeli svojou architektonickou prácou k imidžu mesta.
Na rozšíreniach realizovaných od roku 1937 je možné jasne rozoznat odkaz na medzinárodné architektonické vzory, ktoré oboch architektov viedli k uskutocnovaniu technických i formálnych experimentov.
Pri výstavbe Nuova Ico sa však už upustilo od výstavby rozsiahlych komplexov bez ohladu na ich plánované využitie i od toho, co bolo typické pre predchádzajúce rozšírenia. V novej továrni sídlili dve rôzne výrobné oblasti: prvá, pod strechou vnútorného nádvoria, bola domovom lisov a mechanických procesov a druhá, ktorá obsadila zvyšný priestor, slúžila pre montáž strojov. Dokoncenie prác na Nuova Ico v relatívne krátkej dobe, v rokoch 1955 až 1958, bolo možné vytvorením stavebnej kancelárie priamo v rámci spolocnosti, ktorá pracovala zároven s architektmi.
Spomedzi budov postavených okolo továrne stojí za zmienku Centro Studi ed Esperienze Olivetti ("Stredisko pre štúdium a experiment Olivetti "), ktoré realizoval Eduardo Vittoria medzi rokmi 1951 a 1955. Centrum charakterizuje štvorkrídlový pôdorys, kde každé krídlo slúži inej oblasti výskumu a všetky krídla sú usporiadané okolo centrálneho schodiska s šesthrannou základnou. Budova svojou hmotovou kompozíciou i dispozíciou podlaží jasne poukazuje na architektonický štýl Franka Lloyda Wrighta a Miesa van der Rohe.
Obrázky:
- L. Figini a G. Pollini, interiér rozšírenia Olivettiho dielne, Ivrea, 1939 - 1940
- Letecký pohlad na areál Olivetti a Stredisko pre štúdium a experiment Olivetti, Ivrea, okolo roku 1960
- Výroba v továrni Olivetti
» PDF (27,5Mb)
|
Výroba mimo mesta Ivrea
V rokoch, ktoré nasledovali po 2. svetovej vojne, zmenené nároky na výrobu prinútili spolocnost Olivetti vyhladávat nové oblasti možného rozširovania v blízkosti Ivrey. Jednou z prvých lokalít využitých pre výstavbu novej továrne bolo San Bernardo. Prvou dokoncenou jednotkou bola tesárska dielna, ktorú navrhol Nello Renacco (1952 - 1953). V roku 1955 dostala blízko pri San Bernardo svoje sídlo Omo, Officina Meccanica Olivetti: výstavbou tejto novej továrne poverili Eduardova Vittoria. Priemyselná oblast San Bernardo zaznamenala dalšie rozširovanie v období od roku 1961 do roku 1970. V roku 1984 zverili rekonštrukciu jednej budovy v tomto komplexe, ktorú znicil požiar, Ginovi Vallemu.
Dalšou oblastou v Canavese, ktorú využili pre dalšie rozširovanie spolocnosti, bolo Scarmagno. Do roku 1962 bol urbanistickým prieskumom a návrhom nového usporiadania pozemkov pre prípadnú výstavbu novej továrne poverený projektant Giovanni Astengo. Prvú budovu, zrealizovanú v rokoch 1962 - 1964, navrhol Ottavio Cascio. Dalšie stavenisko tu vzniklo v roku 1967: práca, ktorú dokoncili v roku 1971, zastavala oblast s rozlohou 143 000 m2. Hlavnou charakteristikou tohto projektu bol výskum v oblasti štandardizácie modulárnych konštrukcií: v každom prípade však pozornost venovaná detailom spolu s originálnostou stavby viedla k tomu, že výsledok nie je len priemerný.
Priemyselná expanzia, ktorá bola pre manažérsky štýl Adriana Olivettiho typická, prekrocila hranice Eporediese a Canavese už pred 2. svetovou vojnou. Prakticky bolo otvorených niekolko tovární v Taliansku i v zahranicí: dvoma za zmienku stojacimi príkladmi sú továren Hispano-Olivetti v Barcelone, ktorú naprojektovali Italo Lauro a José Sotera Mauri (1941 - 1942) a továren Synthesis v Massa Carrara, ktorej projekt zverili Pierovi Bottonimu a Mariovi Puccimu v roku 1941. Obe budovy sú výrazom rétoriky medzinárodného racionalizmu.
Továren v Pozzuoli, projekt Luigiho Cosenzu so zaciatkom v roku 1951, bola ciastocne odpovedou na potrebu spolocnosti Olivetti posilnit svoju prítomnost v oblastiach mimo Ivrey: táto továren má polohu, ktorá dominuje Neapolskému zálivu, pricom jej pôdorys je v tvare kríža. Zdá sa, že uspokojuje potreby výroby a súcasne je prispôsobená zvlneniu terénu tak, aby sa integrovala do krajiny.
Obrázky:
- E. Vittoria, stavenisko továrne OMO, San Bernardo, 1955 - 1957
- Výrobný cyklus v Olivettiho závode, Pozzuoli, 1955
» PDF (30,6Mb)
|
Výroba medzi firemným imidžom a experimentom
V roku 1954 sa zacala výstavba tovární Olivetti v Argentíne a Brazílii, ktorých projekty navrhol a zrealizoval Marco Zanuso. Výstavba tovární a dielní spolocnosti Olivetti pokracovala do sedemdesiatych rokov projektmi, ktoré navrhli známe osobnosti medzinárodného sveta architektúry. Dvoma príkladmi toho sú Technické centrum Olivetti v Jokohame a prístavba k vzdelávaciemu centru v Haslemere v britskom Surrey. Technické centrum v Jokohame navrhol Kenzo Tange a Skupina Urtec a postavili ho v rokoch 1969 až 1972. Projekt budovy Haslemere zverili Jamesovi Stirlingovi a jej výstavba bola dokoncená v roku 1973.
Medzi architektmi, ktorých Olivetti využíval na konci pätdesiatych rokov na projekty tovární a dielní, bolo i meno Le Corbusiera. Le Corbusierov projekt sa uskutocnil v dvoch etapách v rokoch 1961 až 1962, avšak nikdy nebol úplne dokoncený. Na prahu sedemdesiatych rokov spolupracoval pri projekte továrne s firmou Olivetti aj další majster súcasnej architektúry: bol to Louis Kahn, ktorý navrhol továren pri Harrisburgu v Pennsylvánii (1967 - 1970).
Všetky tieto projekty predstavujú zaujímavé krížové zúrodnenie technických znalostí výroby a továrne a architektonickej kultúry.
Obrázky:
- Le Corbusier, projekt výpoctového strediska, Rho, 1962
- M. Zanusso, továren Olivetti, Sao Paulo, Brazília, 1956 - 1961
- J. Stirling, Školiace stredisko Olivetti, Haslemere, Surrey, Velká Británia, 1973
» PDF (9,1Mb)
|
Firemný imidž a výrobok
Pocas celej svojej histórie venovala spolocnost Olivetti velkú pozornost atraktívnosti svojich výrobkov a avantgardnému imidžu spolocnosti. Už v roku 1920 bol M42 predstavený ako stroj s redukovaným objemom a skrytými vnútornými mechanizmami. Túto tendenciu dalej posilnoval aj Adriano Olivetti. V roku 1932 bol po prvýkrát predvedený MP1: bol to novátorský projekt, v ktorom bolo telo stroja dodávané nezávisle od rámovej konštrukcie a mechanických castí. V roku 1935 spolocnost predstavila model Studio 42. Bolo to dielo skupiny dizajnérov, ktorej clenmi boli mechanik Ottavio Luzzati, architekti Luigi Figini a Gino Pollini a maliar Xanti Schawinsky. Studio 42 bolo revolucným modelom: tento písací stroj nebol urcený len pre administratívne využitie, ale aj pre potreby domácností. V týchto rokoch spolocnost Olivetti vynikla i v oblasti grafiky: v roku 1931 založili Úrad technickej propagácie. Reklamné kampane spolocnosti Olivetti sa vyznacovali originálnostou: publikácia "Olivetti, una campagna pubblicitaria" (Olivetti, reklamná kampan) - s kresbami od Giovanniho Pintoriho, Leonarda Sinisgalliho a Constantina Nivolu - obsahovala i krátky predslov Elia Vittoriniho volajúceho po novej kvalite v svete reklamy. V povojnových rokoch so spolocnostou Olivetti spolupracovali také osobnosti, ako boli Albe Steiner, Egidio Bonfante a Italo Bellosta. Od šestdesiatych rokov ich nasledovali dalšie velké postavy sveta grafiky, talianske i medzinárodné, medzi ktorými boli Walter Ballmer, Enzo Mari a Jean-Michel Folon.
Obrázky:
- I. Gardella, Predvádzacia miestnost Olivetti, Düsseldorf, 1961
- E. Stottsass ml. spolu s P. A. Kingom, Valentine, 1961
» PDF (9,1Mb)
|
Priestory pre výrobky
Súcastou formovania politického imidžu spolocnosti Olivetti boli aj administratívne priestory. Annibale Fiocchi, Gianantonio Bernasconi a Marcello Nizzoli boli v rokoch 1954 - 1956 autormi administratívnej budovy vo via Clerici v Miláne. BBPR postavilo budovu pre spolocnost Hispano-Olivetti v Barcelone. Stojí na lichobežníkovom pozemku a neurcito poukazuje na architektúru Antoni Gaudího. V roku 1972 navrhol Egon Eiermann administratívnu budovu Olivetti vo Frankfurte. Dokonca aj pri výstavbe maloobchodných prevádzok a predvádzacích miestností firmy Olivetti sa myslelo na vysokú kvalitu a kultivované vypracovanie. Najpozoruhodnejšie prezentacné priestory zrealizoval v roku 1958 v Benátkach Carlo Scarpa. Predajna sa nachádza pod galériou starobylého úradu generálneho prokurátora pochádzajúcej z 13. storocia. Priestor bol naprojektovaný tak, aby bral do úvahy bronzovú sochu Alberta Vianiho, ktorá tam bola už predtým: plastika predstavuje stretávací bod všetkých interných i externých vizuálnych prvkov. Dalším ústredným prvkom je mramorové schodisko, ktoré spája obe podlažia predajne.
V tom istom roku, kedy bola dokoncená predajna v Benátkach, Franco Albini a Franca Helgová pripravili projekt predajne v Paríži. V roku 1961 Ignazio Gardella navrhol dekoráciu predajne v Düsseldorfe. V roku 1964 BBPR navrhlo dekorácie predvádzacej miestnosti spolocnosti Hispano-Olivetti v Barcelone nachádzajúcej sa na prízemí rovnomennej budovy. V rokoch 1967 a 1968 Gae Aulenti navrhol predajne zrealizované v Paríži a v Buenos Aires. Od zaciatku sedemdesiatych rokov spolocnost Olivetti zadávala prácu architektom, ktorí sa zaoberali predovšetkým dizajnom produktov pre spolocnost. Bolo tomu tak aj v prípade Hansa von Kliera, ktorý bol autorom mnohých predvádzacích miestností v Taliansku i v zahranicí.
Obrázky:
- G. Cavaglieri, M. Lionni, predvádzacia miestnost Olivetti, Chicago, 1964
- C. Scarpa, predvádzacia miestnost Olivetti, Benátky, 1958
- BBPR, administratívne priestory spolocnosti Hispano-Olivetti, Barcelona, 1964
» PDF (10,8Mb)
|
|
|
|
