Dr. Ing. arch. HENRIETA MORAVCÍKOVÁ
Ústav stavebníctva a architektúry Slovenskej akadémie vied
Dúbravská cesta 9, 845 03 Bratislava 45
HENRIETA MORAVCÍKOVÁ
BAŤOVANY -- PARTIZÁNSKE: VZORNÉ SLOVENSKÉ PRIEMYSELNÉ MESTO
"Na cloveka z dediny, navyknutého na bohatost tvarov a ozdôb, na rozmanitost obrysov v prírode pôsobila táto strohá geometrická prísnost priam šokujúco, ani co by sa ocitol v inom, akomsi neskutocnom svete." (Elena Cepceková)
Slovensko bolo po vzniku Ceskoslovenskej republiky v roku 1918 prevažne agrárnou krajinou a jeho prechod od tradicnej k modernej priemyselnej spolocnosti sa na rozdiel od ceských zemí realizoval len ciastocne /1/. Po vypuknutí velkej hospodárskej krízy, ktorá v tridsiatych rokoch dramaticky zasiahla najmä Slovensko, prikrocila ceskoslovenská vláda k riešeniu miestnej situácie. Založila Národohospodársky ústav pre Slovensko a Podkarpatskú Rus, kde spracovali plán spriemyselnenia Slovenska. Podarilo sa ho však naplnit len ciastocne. Súcastou úsilia budovat na území Slovenska priemyselné závody bola aj expanzia Batovho koncernu do oblasti horného Ponitria a Podtatranskej kotliny.
Spolocnost Bata bola v tridsiatych rokoch 20. storocia dobre známym a prosperujúcim podnikom. Výroba obuvi, ktorú rozbehol Tomáš Bata (1876 -- 1932) v dvadsiatych rokoch 20. storocia, úspešne pokracovala a rozširovala sa aj mimo domovského Zlína. Výrobné podniky zakladali jednak na území Ciech a Slovenska, ale aj v zahranicí, napríklad v Chorvátsku (Borovo), Polsku (Chelmek, Otmet), Holandsku (Best), vo Švajciarsku (Möhlin), Francúzsku (Hellocourt, Vernon) aj mimo Európy v USA (Belcamp), v Indii (Batanagar) ci Brazílii (Batatuba) /2/. Na Slovensku založil koncern Bata niekolko výrobných závodov, ktoré sa v roku 1940 zjednotili pod hlavickou spolocnosti Bata, slovenská úcastinná spolocnost Šimonovany /3/. Koncern Bata, európsky príklad taylorovsko-fordovského systému podnikania, predstavoval v premoderných podmienkach dominantne agrárneho Slovenska jedinecný fenomén -- synonymum pokroku a modernizácie. Ak pripustíme, že spriemyselnovanie je podstatným faktorom premeny spolocnosti na modernú, potom môžeme za jedného z aktérov modernizácie na Slovensku považovat aj obuvnícky koncern Bata. Jeho pôsobenie jednak bezprostredne urcovalo ráz ním založených sídel (Bat´ovany, Batizovce), ale súcasne malo širší ekonomický, spolocenský i kultúrny dosah. Batove satelity boli nesmierne prítažlivé najmä pre mladých ludí. Vzdelanie, práca, sociálne istoty, samostatnost a oslobodenie od krestansko-patriarchálnej tradície slovenského vidieka, to boli hodnoty, ktoré lákali do Batových škôl a tovární stovky mladých ludí. Súcastou tohto spolocenského fenoménu bola aj batovská architektúra ako nositelka novej, mimo tradicných vzorov vybudovanej estetiky. Batove satelity súcasne podporovali vytváranie nových spolocenských vztahov súvisiacich s výrobným podnikom, spôsobom vzdelávania, práce i organizáciou života v meste. Na druhej strane však treba pripomenút, že technický pokrok, architektúra i spolocenská organizácia firmy Bata prichádzali na Slovensko zvonku ako cudzorodý import a cielová skupina obyvatelstva, pochádzajúca zväcša zozaostalého rurálneho prostredia, nebola na takú mieru inovácie pripravená. Išlo však o mladých ludí, ktorí dokázali dobre celit tejto prevratnej zmene. Miera ich stotožnenia so sídlom a uvedomovanie si jeho špecifických hodnôt to len potvrdzuje.
Bat´ovany -- vzorné priemyselné mesto
Bat´ovany vznikli ako zhmotnenie dobových úvah o ideálnom meste, ktorým 20. storocie mimoriadne prialo. Do budúcnosti zahladení moderní architekti, urbanisti, sociológovia i ekonómovia celé storocie produkovali vízie lepšieho sveta, ktorý mali zabezpecit práve ich návrhy. Poprední predstavitelia európskej architektonickej avantgardy ako Tony Garnier (Une cité industrielle, 1917), Ludwig K. Hilberseimer (Projekt Hochhausstadt, 1924), Le Corbusier (Plan Voisin, 1925) ci Nikolaj Milutin (Socgorod, 1930) navrhovali nové modely ludských sídel. Mestá vznikali v ich úvahách na základe jediného opodstatneného dôvodu, ktorým bola priemyselná výroba. Priemyselná výroba a jej racionálna organizácia determinovala aj koncepciu funkcionalistického mesta. Teória vedeckého manažmentu Fredericka Winslowa Taylora a praktické skúsenosti Henryho Forda, ktorý bol kultovou postavou európskej radikálnej moderny, inšpirovali architektov k navrhovaniu rovnako racionálnych, štandardizovaných miest /4/. Ideálne funkcionalistické mesto bolo v predstavách modernistov rozdelené na samostatné funkcné celky vyhradené výrobe a práci, bývaniu a rekreácii. Tak sa mal odstránit negatívny vplyv výroby na bývanie, ci zabezpecit nerušený oddych po práci. Úsilie architektov však smerovalo dalej k ovplyvnovaniu spolocenských vztahov, k modelovaniu života moderného cloveka. Najväcším predstavitelom amerického taylorizmu v Európe bol práve Tomáš Bata. Vo nielenže svojom priemyselnom podniku uplatnoval idey pragmatizmu a produktivizmu, ale rovnako intenzívne podporoval aj s nimi súvisiace urbanistické a architektonické koncepcie. Mesto Zlín, ktorého výstavbu T. Bata priamo ovplyvnil, bolo prototypom racionálneho priemyselného sídla založeného na štandardizácii, opakovanom používaní rovnakých priestorových modulov a možno ho považovat za "vôbec prvú realizáciu funkcionalistického mesta" /5/.
Architekti Batovho zlínskeho stavebného oddelenia sa od polovice tridsiatych rokov permanentne zaoberali koncipovaním ideálneho priemyselného mesta. Zatial co väcšina európskej avantgardy nemala možnost svoje vízie uplatnit v praxi, projektanti Batovej kancelárie realizovali moderné sny rýchlo a v širokom meradle. Nahromadili tak množstvo teoretických poznatkov i rad praktických skúseností. V roku 1937 dokonca pripravili na vydanie knihu Ideální prumyslové mesto, ktorá však nikdy nevyšla. Napriek tomu boli podla v nej formulovaných zásad navrhnuté tri satelity Batovho koncernu -- Bat´ovany, Zruc nad Sázavou a Sezimovo Ústí. Klúcovou osobnostou v procese prípravy regulacného plánu pre Bat´ovany bol jeden z najvýznamnejších predstavitelov Batovej projekcie Jirí Voženílek (14. 8. 1909 -- 4. 11. 1986 Praha). J. Voženílek prišiel pracovat do skupiny pre regulacný plán Zlína v roku 1937. Vzhladom na jeho predchádzajúce zameranie mu bolo stretnutie s Batovou firmou priam predurcené. Zatial co "Tomáš Bata vytvoril a rozšíril v CSR ceskoslovenskú verziu vedeckého riadenia firmy" /6/, Jirí Voženílek patril medzi popredných predstavitelov vedeckého funkcionalizmu a propagátorov vedeckej architektúry.
Na koncipovaní zásad vedeckej architektúry pracoval J. Voženílek spolu s K. Janu a J. Štursom bezprostredne pred nástupom do Batovej projekcie. Práve tam mohol neskôr naplno uplatnit predstavy, v ktorých sa architektúra crtala už nielen ako "pomôcka žiadanej industrializácie stavebníctva, ale ako súcast plánovaného riadenia celej spolocnosti" /7/. Spolu so svojimi kolegami K. Janu a J. Štursom sa J. Voženílek zaoberal aj funkcionalistickým mestom, vytvorili dokonca viacero návrhov na pásové mesto. Práca na regulacných plánoch satelitov Batovho koncernu tak bola logickým vyústením jeho dlhodobého záujmu o organizáciu mesta budúcnosti.
Lokalita, ktorú si koncern Bata zvolil na vybudovanie slovenského satelitu, zodpovedala dlhodobej stratégií firmy. Išlo o situovanie nových výrobných závodov do málo rozvinutých regiónov so silným potenciálom pracovnej sily, s dobrým dopravným napojením (železnica viedla cez blízke Šimonovany už v roku 1896) a perspektívou ovládnutia širšieho územia. V období prvej Ceskoslovenskej republiky bolo okolie Šimonovian prevažne polnohospodárske s pomerne vysokou nezamestnanostou. Jediným významnejším podnikom tu bol Salzbergerov velkostatok s liehovarom. Práve ten odkúpil Jan Bata, následník Tomáša Batu v pozícii riaditela spolocnosti, už v roku 1933. O pät rokov neskôr, v lete 1938, zacala sa výstavba prvej továrenskej haly /8/. Vzápätí po zaciatku výstavby však došlo k rozdeleniu Ceskoslovenskej republiky a k vzniku samostatného Slovenského štátu. To koncernu Bata ciastocne skomplikovalo situáciu, kedže už na Slovensku pôsobil ako zahranicný investor. Jan Bata bol však mimoriadne schopný, pragmatický podnikatel a so slovenskou vládou podpísal obojstranne výhodné dohody (Bata poskytol slovenskej vláde pôžicku a ona jemu slobodu v podnikaní). Tak zabezpecil závodom v Batovanoch prosperitu na dlhé vojnové roky. Od roku 1939 plynule prebiehala výstavba továrne i prilahlých obytných a spolocenských castí novozaloženého sídla. V miestnej tlaci komentovali výstavbu Batovian ako "budovanie vzorného slovenského priemyselného mesta" /9/.
Regulacný plán, podla ktorého sa v roku 1939 zacali stavat Bat´ovany, vychádzal z ideálneho plánu priemyselného mesta pre 5 000 až 15 000 obyvatelov, ktorým sa J. Voženílek zaoberal už predtým /10/. Základom jeho priestorového usporiadania bolo clenenie jednotlivých funkcií do relatívne samostatných celkov v závislosti od svetových strán a smeru prevládajúcich vetrov a uvolnená zástavba solitérov. Na severnom okraji plánovaného mesta sa rozprestieral areál továrne. Od ostatnej zástavby ho oddeloval pás dopravy a zelene. Súcasne však bol s hlavným verejným priestorom -- Námestím práce -- spojený širokou komunikáciou, tzv. promenádou. Námestie práce predstavovalo hlavnú kompozicnú i symbolickú os mesta. Tiahlo sa v západo-východnom smere a lemovali ho verejné stavby ako spolocenský dom, radnica, kino, obchodný dom, školy, internáty a kostol. Po oboch stranách námestia sa rozprestierali obytné štvrte -- štvrt samostatne stojacich rodinných domov, respektíve dvojdomov a štvrt radových domov a bytoviek. Obytné domy boli usporiadané tak, aby maximálne využívali južnú orientáciu. Južný okraj mesta tvoril areál športovísk -- futbalový štadión a kúpalisko. Neoddelitelnou súcastou priestorovej koncepcie bola zelen, v duchu Batovej predstavy "továren a mesto v záhradách". Väcšinu Námestia práce zaberal mestský park. Jeho sadovej úprave venovali velkú pozornost. Projekcné oddelenie v Zlíne a neskôr v Batovanoch -- Partizánskom sa nou zaoberalo od roku 1944 až do roku 1955. Návrhy koncipovali sadové úpravy námestia ako dve odlišné zóny. Zatial co cast pri spolocenskom dome mala ráz pomerne kompaktného mestského priestoru, cast pred kostolom mala byt vysadená v duchu anglických parkov /11/. Tu park prirodzene prerastal do obytnej zástavby, ktorá bola volne rozložená v zeleni, bez ohranicenia jednotlivých pozemkov. Regulacný plán Batovian niekolkokrát mierne modifikovali, pricom sa uvažovalo so zabratím rôzne velkého územia na novú zástavbu /12/. Budovatelia mesta sa však Voženílkovej urbanistickej predstavy pridržali až do šestdesiatych rokov 20. storocia. Viaceré verejné stavby, ako napríklad dom kultúry ci radnica vznikli na miestach urcených pôvodným regulacným plánom. Nové obytné štvrte na okraji mesta svojou monofunkcnostou a rozvolnenou stavebnou štruktúrou tiež rozvíjali predstavy, ktoré v prvej polovici 20. storocia nacrtli moderní urbanisti, medzi nimi aj Jirí Voženílek. Azda najväcšiu ujmu pôvodnému rázu mesta, respektíve jeho centrálnej casti, spôsobilo vybudovanie vežového obytného domu v strede pôvodného Námestia práce /13/.
Výstavba podla Batu
Popri funkcionalistickom urbanizme sú satelity Batovho koncernu charakteristické aj jedinecnou dobre rozpoznatelnou architektúrou. Podobne ako v Batovej obuvníckej výrobe aj pri výstavbe sa v maximálnej miere uplatnovala štandardizácia, typizácia, a unifikácia. Od roku 1924 bolo základnou štandardizacnou jednotkou zlínskej architektúry konštrukcné pole skeletu s rozmermi 6,15 x 6,15 m. Tvorí základ všetkých výrobných, administratívnych i spolocenských objektov. Železobetónový skelet sa vyznacuje charakteristickými kruhovými stlpmi, ktoré budovali pomocou posuvného debnenia. Obvodové steny tvorilo neomietnuté tehlové murivo a rôzne velké okenné otvory. Tento charakteristický systém používali pri výstavbe až do pätdesiatych rokov /14/.
František Lydie Gahura, klúcová osobnost zlínskej architektúry, komentoval batovskú štandardizáciu výstavby takto: "Architektova invencia musela vždy riešit problém, ako prispôsobit dispozíciu budovy na verejné úcely, továrenskému konštrukcnému štandardu. Tento štandard je bunkou (prvkom) zlínskej architektúry. Je to konštrukcné pole s rozmermi 6,15 x 6,15 m. Z tejto bunky sú vytvorené pôdorysy všetkých budov. Vonkajší obraz zlínskej architektúry sa preto vyznacuje štýlovou jednotou s mnohými variáciami. Tieto variácie sú vytvorené štyrmi spôsobmi: 1. Variáciami proporcií okenných otvorov vo vztahu k výplnovému murivu. 2. Variáciami proporcií výplnového muriva vo vztahu k železobetónovej konštrukcii. 3. Doplnovaním dvoch predchádzajúcich spôsobov inými motívmi, prispievajúcimi k charakteristike úcelu budovy. (Štastným príkladom takého spôsobu je použitie krycej platne nad terasou a kubusu strojovne výtahu na ukoncenie siluety spolocenského domu.) 4. Vylúcením výplnového muriva a zasklením železobetónovej kostry." /15/
Pri výstavbe rodinných i bytových domov sa uplatnil odlišný druh typizácie a štandardizácie. Všetky obytné domy stavali tradicnou murovanou technológiou podla niekolkých základných dispozicných typov. Vonkajšia úprava variovala medzi neomietnutou tehlou a omietkou, medzi plochou a valbovou strechou.
Štandardizácia, typizácia a unifikácia zefektívnili a urýchlili proces výstavby. Istým spôsobom k tomu prispieval aj spôsob odmenovania, ktorí zaviedli v stavebnom oddelení. Na zaciatku každej stavby urcili prémiu za každý den, o ktorý bude stavba skôr dokoncená. Niet div, že väcšina budov vyrástla v priebehu jednej stavebnej sezóny /16/.
Neoddelitelnou súcastou batovskej architektúry bol charakteristický spôsob projektovej prípravy. Väcšinu projektovej dokumentácie vrátane satelitov spracúvali priamo v Zlíne, najmä pokial išlo o regulacné plány, návrhy významnejších stavieb, akými boli spolocenské domy, kostoly ci školy alebo o štandardizované stavby továrenských hál a rodinných domov ci bytoviek. Každý satelit však mal vlastné stavebné oddelenie s projekcnou a realizacnou zložkou. Tu sa projekty zo zlínskeho centra prispôsobovali miestnym podmienkam, ale vznikali tu aj autonómne riešenia miestnych zadaní. Stavebné oddelenie v Batovanoch viedol architekt František Fackenberg (20. 6. 1904 Vieden -- 2. 4. 1972 Bojnice), ktorý prišiel do Batovian v roku 1938 zo zlínskej projekcie, kde predtým pôsobil. F. Fackenberg bol klúcovou osobnostou miestnej výstavby. Kontroloval a schvaloval v podstate všetku projektovú dokumentáciu a viacero stavieb v meste, ale napríklad aj v podtatranských Batizovciach, aj sám navrhol. V jeho batovanskom stavebnom oddelení sa tiež usilovali vyvíjat vlastné zlepšenia a inováciu technologických postupov i projektov. František Fackenberg sa tým nezabudol pochválit, ked v roku 1941 sprevádzal po meste a továrni predstavitelov slovenského priemyslu. "Pri obytných domoch sledujeme zásadu menit typy každým rokom. Cerpáme so skúseností minulých rokov a hladíme odstránit to, co sa nám zdalo menej výhodné a spôsobilé pre naše bývanie..." "To isté robíme i pri budovaní továrne." /17/
Zaujímavým fenoménom projektovej prípravy v koncerne Bata bola autorizácia výkresov. Väcšina projektov vznikala v projekcných, respektíve stavebných oddeleniach ako výsledok kolektívnej práce so zamlcaným autorstvom. Taká prax sa výborne zhodovala s dobovým úsilím o potlacenie autorskej subjektivity a pripomína kolektivizmus a anonymitu, ktoré vo vztahu k modernej architektúre propagoval Le Corbusier.
Výroba a práca v Batovanoch
Bat´ovany mali byt ideálnym priemyselným mestom. Založili ich na "zelenej lúke" ako stroj na prácu a bývanie, parafrázujúc tak výrok mága moderného hnutia Le Corbusiera. Výroba bola iniciacným i hnacím mechanizmom všetkých satelitov spolocnosti Bata. Jej rytmus podmienoval rytmus života sídla. Od prosperity výroby závisela jeho dalšia výstavba i samotná existencia. Aj v Batovanoch bol výrobný závod alfou i omegou života každého obyvatela. Všetci nejakým spôsobom participovali na výrobe, ci už priamo prácou pri strojoch, alebo vo výstavbe ci službách. Táto závislost sa postupne uvolnovala až koncom pätdesiatych rokov, ked v meste vznikla aj iná výroba a dalšie možnosti zamestnania. Fenomén Bata nepreslávila len charakteristická architektúra, ale najmä tzv. batizmus, dobre organizovaná efektívna výroba a predaj. Batov systém bol jedinecným produktom doby, v ktorej sa technický pokrok stretol s uplatnovaním nových vedeckých metód v ekonómii i vo výrobe.
Súcastou tohto systému bolo napríklad zavedenie dielenskej samosprávy (jednotlivé dielne fungovali ako samostatné hospodárske jednotky), odmenovanie v podobe úcasti na zisku (pohyblivá zložka mzdy stimulujúca k vyšším pracovným výkonom), uplatnenie podrobného plánovania (pripravovali sa dlhodobé i denné plány výroby, práce, predaja rozvoja a podobne), výstavba vlastnej siete predajní (v roku 1931 bolo vo svete už 2 500 domov Batovych Služieb), stratégia predaja výrobkov za nízke ceny a ich taktické stanovovanie (napr. od roku 1922 sa všetky ceny koncili císlom 9) a úderná reklama ako významný nástroj na dosiahnutie úspechu systému (v duchu hesla Náš zákazník -- náš pán!). Zamestnanci Batovej spolocnosti mali vdaka takému spôsobu fungovania pocit sociálnej istoty, vysokej spolupatricnosti a zamestnaneckej hrdosti. A to napriek tomu, ci práve preto, že "za sedemrocnej vlády Jana Batu sa vykoristovanie pracujúcich stalo krajne rafinované..." ako konštatoval do chodu firmy zasvätený vedúci stavebného oddelenia v Zlíne architekt Vladimír Karfík /18/. Bata bol nepriatelom odborov a komunistickej ideológie. Sociálne otázky v jeho ponímaní boli vzdialené lavicovým predstavám avantgardy. Ak zavádzal sociálne úlavy, ako napríklad pätdnový pracovný týžden, bolo to najmä z dobre premyslených a vykalkulovaných ekonomických dôvodov. Pomery v Batovej spolocnosti boli nekompromisné. Vyžadoval sa perfektný výkon a absolútna oddanost spolocnosti. Spolocnost si tento nadštandardný vztah so zamestnancami udržiavala prostredníctvom rôznych výhod, akými boli dobré platy, pôžicky, poskytovanie bývania a vzdelania, ale aj nekompromisným prepúštaním z práce "na hodinu" /19/.
V Batovanoch sa mali pôvodne vyrábat obuvnícke stroje. Ešte v roku 1938, ked sa zacala výstavba prvej výrobnej haly, platil tento zámer. Až po rozdelení Ceskoslovenska zaciatkom roku 1939 sa vzhladom na ekonomické a politické súvislosti závod dalej budoval ako obuvnícky. Výroba obuvi sa tu zacala v júli 1939. Výrobné stroje aj prví robotníci prišli do Batovian zo Zlína. Viacerí z vyškoleného personálu sa však v podstate vracali domov, kedže boli pôvodom zo Slovenska. Další zamestnanci továrne sa už regrutovali z miestneho obyvatelstva. Do obuvníckej školy v Batovanoch prichádzala štrnástrocná mládež zo širokého okolia, aby sa neskôr stala výrobnou silou mesta. Bat´ovany so svojou perfektne organizovanou výrobou a zamestnaneckými istotami predstavovali v prostredí prevažne agrárneho Slovenska jedinecný ostrov modernizácie. To lákalo stále nových pristahovalcov, ktorí sa usilovali získat miesto v dobre fungujúcom koncerne.
Napriek tomu, že Bata založil obuvnícke závody v dnešnom Partizánskom na úsvite druhej svetovej vojny, výborne prosperovali. "Život všetkých ludí sa zmenil... Len koncern Bata sa dokonale orientoval v novej situácii a prežíval nový druh konjunktúry, najmä vojnovými dodávkami pre Wehrmacht. Zostane asi záhadou, ako bolo možné, že z vojnovej konjunktúry tažil na obidvoch stranách bojujúcich mocností. A co je najcudnejšie, že to bolo s obojstranným súhlasom." Komentoval hospodársky zázrak Batovho vojnového podnikania V. Karfík /20/.
Dna 1. januára 1949 Batove podniky znárodnili a neskôr premenovali na Závody 29. augusta (na pocest výrocia vyhlásenia SNP). Dna 9. 2. 1949 premenovali aj mesto. Z Batovian sa stalo Partizánske. Výroba obuvi však pokracovala. Zabehnutý výrobný podnik mal dlhú zotrvacnost. Rozkladat ho zacala až upadajúca produktivita práce sprevádzajúca silnejúci politický tlak v sedemdesiatych rokoch. Proces rozkladu paradoxne završil november 1989, následná privatizácia továrne a rozpad východoeurópskych trhov. Zaciatkom devätdesiatych rokov 20. storocia, vzápätí po spolocensko-politických zmenách v Ceskoslovensku, prejavil koncern Bata so sídlom v Kanade záujem o svoje niekdajšie pôsobiská. K dohode medzi predstavitelmi štátu a Tomášom Batom však nedošlo /21/. V súcasnosti sídli v areáli bývalých Batovych závodov v Partizánskom viacero spolocností, ktoré sa zaoberajú výrobou obuvi a ciastkových komponentov, ale aj rôznymi inými cinnostami vrátane skladového hospodárstva.
"Etážovka"
Poschodové výrobné objekty, tzv. etážovky patria k najstarším produktom zlínskeho projekcného ateliéru. Typový projekt etážovky s vertikálnym komunikacným jadrom v strede priecelia pochádza pravdepodobne z roku 1924. Jeho konštrukcným základom bol štandardizovaný železobetónový monolitický skelet s rozpätím 6,15 x 6,15 m s obvodovou výplnovou z tehlového muriva a okien s jednoduchým zasklením. Pôvodne tvorili skelet etážovky hranaté stlpy. V roku 1930 ich nahradili stlpy s okrúhlym profilom. Budovali sa pomocou posuvného ocelového debnenia, co opät skrátilo proces výstavby. Štandardná etážovka mala rozmery 13 polí na dlžku a 3 polia na šírku. Pricom k tomuto základnému tvaru pristupovala centrálne osadená cast hygienických zariadení a vertikálne komunikacné jadro (3 polia na dlžku a 1 pole na šírku). Etážovky, troj- až pätpodlažné výrobné budovy môžeme nájst v každom z Batovych satelitov. Aj v Batovanoch ich postavili ako prvé už v rokoch 1938 až 1939 /22/. V priebehu nasledujúcich dvoch rokov pribudli dalšie dva už pätpodlažné výrobné objekty (1939 -- 1941) s centrálnym schodiskom a kotolna.
Jirí Voženílek pracoval v priebehu vojnových rokov na návrhu novej výrobnej budovy. Jednu zo svojich inovácií vyskúšal aj v Batovanoch, kde v roku 1942 zacali podla jeho nového projektu stavat dve pätpodlažné etážovky. Výrobný priestor novej výrobnej budovy stále zahrnal 13 konštrukcných polí štandardizovaného skeletu, ale na oboch stranách budovy pribudlo jedno pole s komunikacným jadrom, hygienickými zariadeniami a šatnami. Zmenila sa aj svetlá výška podlaží, a tým aj vonkajší vzhlad stavby. Nová etážovka bola mohutnejšia a súcasne clenitejšia. J. Voženílek rozvíjal tento návrh dalej až do roku 1946, ked ho ako budovy c. 14 a 15 realizoval v Zlíne /23/.
Podla projektu zlínskej stavebnej kancelárie postavili v rokoch 1943 -- 1944 pri vstupe do výrobného areálu trojpodlažnú administratívnu budovu. Na dlžku mala pätnást polí štandardizovaného skeletu, na šírku štyri polia. V strede dispozície bol vstup do budovy a schodisko.
V rámci výrobného areálu radili výrobné budovy šachovnicovo a navzájom ich spájali dopravnými zariadeniami. Výstavba sa realizovala postupne a postupne sa zacínala aj výroba, co znižovalo investicné náklady.
Napriek tomu, že výstavba továrne prebiehala v zmysle pokynov zo Zlína, miestne stavebné oddelenie mohlo pri príprave realizacných výkresov uplatnit drobné dispozicné ci konštrukcné zmeny. Rovnako iniciatívne vystupovalo oddelenie aj pri zavádzaní nových stavebných materiálov. "Hladáme nové hmoty, ktoré by lepšie vyhovovali našim požiadavkám. Môžu to byt detailné veci a majú predsa dôležitý význam. Ako príklad by sa dala uviest otázka dlážky a dláždenia." Opísal zrod jedinecnej ocelovej podlahy výrobných priestorov vedúci stavebného oddelenia F. Fackenberg /24/.
Pred znárodnením stálo v areáli továrne štrnást rôznych objektov vrátane výrobných hál, elektrárne, tehelne, halovej strojárne, administratívnej budovy a jedálne /25/. Aj v priebehu nasledujúcich rokov areál dostavovali, rešpektovali však pritom pôvodný generel továrne. Väcšina objektov v areáli výrobného závodu dodnes slúži výrobným, respektíve skladovým úcelom. Viaceré budovy majú upravenú fasádu, medzi nimi aj vôbec prvá miestna trojetážovka. Pôvodne neomietnuté tehlové murivo tu prekryli vrstvou cervenej omietky. Zachovalo sa však plastické i farebné odlíšenie skeletu od výplnového muriva, ako aj pôvodné okná a podlahy. Niektoré objekty vo výrobnom areáli sú bez funkcnej náplne a chátrajú, ako napríklad bývalá kotolna. Iné budovy upravili na nové využitie tak, že ich vzhlad už takmer neprezrádza pôvodnú príslušnost k Batovej továrenskej architektúre.
Mesto Batovcov
Bat´ovany -- Partizánske, podobne ako ostatné satelity koncernu Bata, fungovali od svojho založenia ako velké spolocenstvo. Všetci obyvatelia sídla pracovali v jednom podniku, bývali v jednej štvrti v podobných domoch a trávili spolu volný cas. Zväcša išlo o mladých ludí. Priemerný vek zamestnancov v Batovom koncerne bol 26 rokov. Mládež od 14 do 21 rokov predstavovala približne 30 % zamestnancov firmy /26/. Mnohí sa vyucili v Zlíne a presídlili do niektorého zo satelitov. Iní absolvovali štúdium v miestnych školách práce a po nom zacali svoju kariéru vo výrobe, respektíve v inej zložke koncernu. Batova škola práce bola výnimocnou ustanoviznou. Išlo o internátnu školu, kde sa štúdium kombinovalo s prácou v továrni. Vyucovalo sa tu jednak obuvnícke remeslo, ale súcasne škola poskytovala svojim absolventom všeobecnejší rozhlad, možnost výucby cudzích jazykov ci základy spolocenského správania. Poslucháci školy sa nazývali "mladí muži" a "mladé ženy". Kedže štúdium nemuseli hradit rodicia žiakov, uchádzali sa on záujemcovia zo širokého okolia. Podmienkou prijatia bolo úspešné absolvovanie vstupných testov. Výnimocnost žiakov Batovej školy práce potvrdzovala aj elegantná školská uniforma. Jedinecnost tejto inštitúcie si vo svojom spolocensky kritickom románe Nezabudni, Monika všíma aj slovenská spisovatelka Elena Cepceková a pocity hlavnej hrdinky, ktorá nastupuje do batovej školy práce tlmocí takto: "Ešte ani doteraz nie jej je celkom jasné, co je to tá mladá žena a mladý muž. Vie len, že nosia pekné uniformy a že v internátoch majú vychovávatelky a vychovávatelov. A že z usilovných mladých mužov a mladých žien sa neskoršie vyberajú tí najlepší, dáva sa im možnost študovat a stat sa dobre platenými batovákom /27/."
Vyucovanie v Batovej škole práce, zacalo v Batovanoch už septembri roku 1939. Stály prísun študentov tak tvoril základ rastu poctu miestneho obyvatelstva. Nadobudnuté vzdelanie, dobré pracovné podmienky, nadštandardná mzda a možnost získania moderného bývania upevnovali v absolventoch školy pocit príslušnosti ku koncernu. Prirodzene tak vytvárali isté spolocenstvo. Hovorili im Batovci. K Batovcom patril aj iný typ pristahovalcov -- inteligencia. Ucitelia, inžinieri, lekári prichádzali do Batovian jednak s predstavou dobrého zárobku a lepších životných podmienok, ale aj s vidinou úcasti na niecom mimoriadnom -- na budovaní modernej spolocnosti v modernom meste. Tí prinášali do mesta moderný mestský spôsob života vrátane záluby v automobilizme, fotografovaní ci tenise. Všetci noví obyvatelia však pocitovali výnimocnost miestneho spolocenstva a snažili sa nájst v nom svoje miesto. Prosperita podniku, sociálne istoty a jedinecný ráz mesta boli zdrojom hrdosti a pevnej väzby k lokalite i k spolocenstvu. Túto klímu posilnovalo vedenie podniku zámerne. Kolektivizmus bol súcastou Batovej stratégie, ktorý v nom videl dobrý nástroj na ovládanie svojich zamestnancov. Urcit mieru spontánnosti vztahov v rámci takých spolocenstiev je preto pomerne tažké. V každom prípade však možno konštatovat, že v prípade komunity Batovcov sa prirodzené ludské túžby štastne stretli s dobre premyslenou podnikatelskou stratégiou. Tu sa jednoznacne prejavilo majstrovstvo Batovych zámerov.
Napriek tomu, že podnik bol orientovaný na získanie co najväcších ziskov a sociálne istoty boli najmä úcinným nástrojom na ich dosiahnutie, venovalo vedenie továrne pozornost vzdelaniu, zdraviu a využitiu volného casu svojich zamestnancov. Dobré vzdelanie, zdravotnícka starostlivost a pocit produktívne stráveného volného casu boli predpokladom dobrých pracovných výsledkov. V duchu tejto filozofie staval koncern takmer súcasne s výrobnými halami aj školské, kultúrne a zdravotnícke zariadenia. Sociálne aspekty sa tak stali prirodzenou súcastou Batovho ekonomického programu. V meste fungovala velmi kvalitne personálne obsadená nemocnica, spolocenský dom, základné a odborné školy i viaceré športoviská. Podnik vybudoval futbalové ihrisko s tribúnou, tenisové kurty aj letné kúpalisko. Podnietil vznik športového klubu (preslávený bol najmä futbalový a pästiarsky odbor), ochotníckeho divadla, závodnej dychovej hudby i fotografického krúžku. V spolocenskom dome sa usporadúvali koncertné, filmové a divadelné predstavenia, ale aj plesy a ludové zábavy. Pozoruhodnou súcastou života spolocenstva boli podnikové noviny. Týždenník Budovatel podrobne informoval o živote v meste, ale prinášal aj novinky o koncerne Bata a súcasnej politike. O význame tohto média svedcí aj fakt, že šéfredaktora novín J. Dada prizývali aj na dôležité stretnutia vedenia podniku.
Znárodnenie výrobného závodu v roku 1948 nepredstavovalo v živote spolocenstva až takú dramatickú zmenu. Lavicovo orientovanému štátu bol batovský kolektivizmus v podstate blízky. Až politický tlak v pätdesiatych rokoch a silný prílev nového obyvatelstva v sedemdesiatych rokoch znamenali koniec tradicných spolocenských väzieb v meste. Komunistická antibatovská propaganda interpretovala batovskú minulost mesta najmä ako odsúdenia hodné obdobie kapitalistického vykoristovania. Batovská tradícia sa tak odsunula na okraj záujmu miestnych obyvatelov. Dôsledkom je aj slabá informovanost mladšej generácie o batovskej minulosti mesta. Niekdajší budovatelský zápal nahradila všeobecná skepsa. V tejto súvislosti sa ponúka otázka, do akej miery boli vztahy v rámci spolocenstva výsledkom šikovnej kolektívnej manipulácie a do akej miery pramenili v prirodzených pocitoch miestnych obyvatelov. Dnes je vzhladom na velkost mesta a pocet obyvatelov bývalé fungovanie spolocenstva nemyslitelné. Batovská minulost by však spolu s hmotným kultúrnym dedicstvom tých cias mohla byt zdrojom hrdosti a spolupatricnosti súcasných obyvatelov Partizánskeho.
Námestie práce
Život spolocenstva vo velkej miere podmienoval urbanizmus sídla. Jadrom verejného života každého satelitu Batovho koncernu bolo Námestie práce. Jeho koncepcii sa venovala velká pozornost. Námestie práce bolo hlavným zhromaždovacím priestorom mesta. Usporadúvali sa tu prehliadky absolventov Batovej školy práce i prvomájové sprievody, ktoré mali v Batovych satelitoch rovnako ako v domovskom Zlíne velkolepý reprezentacný ráz. Kompaktnejšia cast námestia tzv. "Kalverstraat" /28/ mala pri príchode a odchode z práce umožnovat Batovym zamestnancom bežné nákupy. Zástavba tu bola dvojposchodová s obchodnými priestormi na prízemí a bytmi zamestnancov a nájomcov obchodov na poschodí. Prvou stavbou na námestí v Batovanoch bol spolocenský dom s hotelom (Námestie SNP 3, 1939 -- 1941). Ten tvoril popri výrobných halách a obytných domoch štandardnú výbavu každého satelitu. Spolocenský dom mal v rámci sídla významné postavenie. Bol centrom verejného života. Organizovali sa v nom spolocenské stretnutia, kultúrne podujatia, bola tam reštaurácia, kaviaren aj kino. Na projekt spolocenského domu v Batovanoch sa zachovali dva alternatívne zlínske návrhy, jeden od Antonína Vítka a druhý od Františka Kuceru /29/. Obaja architekti navrhli spolocenský dom ako trojpodlažnú budovu, vychádzajúcu zo štandardného modulu 6,15 x 6,15 m. Nakoniec realizovali Kucerov návrh, ktorý mal jednak funkcne lepšie vyriešenú dispozíciu, ale súcasne dokázal efektnejšie využit možnosti variovania základného konštrukcného systému. Kucerov návrh navyše odrážal aktuálne poucenie úspešnou realizáciou spolocenského domu v Zlíne od V. Karfíka. Vidno to jednak na dispozicnom riešení izieb so združenými hygienickými bunkami, ale aj na efektnom nápise Hotel Spolocenský dom na atike objektu /30/. Prízemie spolocenského domu zaberali obchody a služby, na prvom poschodí bola reštaurácia a kaviaren s pódiom. Druhé poschodie vyhradili ubytovaniu hostí, ale aj dochádzajúcich zamestnancov a manažmentu. Bol tu aj byt riaditela. Na východnej strane budovy bolo pôvodne kino, ktoré zrušili v rámci prestavby v osemdesiatych rokoch. Jednoduchú architektúru spolocenského domu urcoval rytmus konštrukcného systému a charakteristické velké okenné otvory. V duchu zásad formulovaných F. L. Gahurom naznacil F. Kucera úcel stavby aj stupnovitou hmotou balkóna vysunutou nad vstupom do hotelovej casti spolocenského domu. Podla regulacného plánu mala budova spolocenského domu stát vo vrchole námestia a tvorit náprotivok kostolu. Realizovali ju však na severnom okraji námestia oproti radnici. Pri prestavbe v osemdesiatych rokoch doplnili na priecelí spolocenského domu cervený keramický obklad a masívne profilované markízy, ktoré zmenili jeho celkový ráz.
Súcasne so spolocenským domom vyrastala v jeho susedstve prvá budova Batovej školy práce -- Domov I pre chlapcov (Námestie SNP 224/5, Stavebné oddelenie firmy Bata, 1939 -- 1941). Domov II pre dievcatá (Námestie SNP 151/6, Stavebné oddelenie firmy Bata 1939 -- 1944) postavili na protilahlej strane námestia o tri roky neskôr. Projekt oboch budov vychádza z modelu zlínskych internátov, ktoré sa vo velkej miere zacali stavat v roku 1927. Budovu internátu tvorili tri polia štandardizovaného skeletu na šírku a trinást polí na dlžku. Dispozicne bola usporiadaná ako trojtrakt so stredovou chodbou. Izby nemali vlastné, ale spolocné hygienické vybavenie na oboch koncoch chodby. Tu bol umiestnený aj malý byt vychovávatela, respektíve vychovávatelky. Izby posluchácov boli vybavené vstavanými skrinami a jednoduchým nábytkom. Jednu izbu obývalo desat mladých mužov, respektíve mladých žien. Zatial co poschodia internátu slúžili ubytovaniu, na prízemí bolo spolocenské a obslužné vybavenie, v dievcenskom internáte aj jedálen /31/.
Medzi dalšie významné verejné stavby vrúbiace Námestie práce patrili školy. Prvú školu (Námestie SNP 180/14, 1945) postavili podla projektu významného zlínskeho architekta Miroslava Drofu (25. 10. 1908 -- 1. 5. 1984 Zlín) /32/. Neskôr postavili podla tohto návrhu aj druhú školu (Námestie SNP 200/22). Jej celkový ráz však už poznacilo neskoršie obdobie realizácie.
Miroslav Drofa sa podpísal aj pod další významný projekt v meste -- budovu kina (1944) /33/. Tá mala stát na západnej strane námestia vedla budovy radnice. Išlo o pomerne velkorysú reprezentacnú stavbu. Jej základ však tiež tvoril štandardizovaný konštrukcný systém. Priecelie jednoduchej pozdlžnej hmoty doplnal nezvycajný prvok -- do námestia orientovaná kolonáda siedmich konštrukcných polí s terasou na poschodí. Architekt v rámci exaktného pravouhlého objemu stavby šikovne umiestnil dve sály -- velkú sálu na filmové a divadelné predstavenia a malú prednáškovú sálu. Kino nakoniec nerealizovali. Dynamicky modelovaný interiér oboch sál i elegantné foyer sa však zachovali na pôvabných kolorovaných kresbách Miroslava Drofu.
Podobný osud ako kino postihol aj projekt evanjelického kostola od Eugena Kramára a Štefana Lukacovica (1948) /34/. Zámer postavit v casti Velké Uherce evanjelický kostol vznikol v období, ked sa chýlila ku koncu výstavba rímskokatolíckeho kostola. S výstavbou dalšieho kostola pocítal aj aktualizovaný regulacný plán mesta z roku 1948. Vypracovaním projektu poverili vtedy už známu bratislavskú architektonickú kanceláriu Kramár -- Lukacovic. Eugen Kramár a Štefan Lukacovic neboli ani v regióne hornej Nitry neznámymi architektmi. V rokoch 1943 -- 1944 navrhli a realizovali poštový úrad v Handlovej a v rokoch 1946 -- 1947 obytné domy v Topolcanoch, vyhrali tiež sútaž na úpravu námestia v Prievidzi, ktorá sa realizovala v rokoch 1947 -- 1948. Evanjelický kostol navrhli ako efektnú asymetrickú kompozíciu jednolodového obradného priestoru a samostatnej štíhlej zvonice, ktoré spájalo bocné krídlo. Priecelie kostola zvýraznovala elegantne zvlnené markíza. Hlavná lod mala byt presvetlená jednak strešným svetlíkom, ale aj prostredníctvom skulpturálnej steny s úzkymi okennými priezormi. Návrh kostola nesie znaky vyspelej moderny, predznamenávajúcej smelé výtvarné gestá neskoršieho obdobia. Nepochybne patrí k najlepším dielam autorov a možno len lutovat, že k jeho výstavbe nedošlo.
Najvelkolepejšia architektúra v meste
Najvelkolepejšou stavbou námestia bol a stále je rímskokatolícky Kostol Božského Srdca Ježišovho (Námestie SNP 34, 1943 -- 1949) /35/. Je to jediné potvrdené dielo klúcovej postavy zlínskej architektúry Vladimíra Karfíka (26. 10. 1901 Indrija, Slovinsko -- 6. 6. 1996 Brno) v tomto meste. Pôvodný návrh kostola pochádza z roku 1937. V. Karfík ho navrhol do moravského satelitu Batov (v súcasnosti Otrokovice). Kostol však nerealizovali. V duchu praktík používaných v stavebnej kancelárii firmy Bata použil architekt tento návrh neskôr ako podklad na výstavbe kostola v Partizánskom. Pôvodný návrh však prešiel istým vývojom. Podmienila ho jednak zmena lokality, ale aj takmer desatrocie oddelujúce prvý návrh od realizácie. Najvýraznejšia je zmena velkosti kostola. Oproti pôvodnému návrhu je realizovaný kostol o 10 metrov kratší. K zmene došlo aj v rozmeroch skeletového modulu. Zatial co pôvodný návrh ešte pocítal s rozmermi 9 020 mm x 6 150 mm (co bol v podstate odvodený zlínsky modul), v realizacnom projekte je už modul upravený na neštandardizovaný rozmer 9 900 x 4 500 mm. Takými úpravami sa zmenili aj proporcie vnútorných priestorov. Hlavný sienový obradný priestor je dnes širší a kratší a má menšiu kapacitu miest na sedenie (pôvodne 400, v súcasnosti 270). Zmenila sa tiež jeho svetlá výška. V pôvodnom návrhu pre Otrokovice mal svetlú výšku 11 m. V Partizánskom je vysoký 9,9 m. Realizovaná veža v Partizánskom je o 3 m nižšia ako navrhovaná veža v Otrokoviciach. Aj v realizovanej veži sa však vnútrom vinie subtílne ocelové schodisko, ktoré ústí v priestore zvonov. Odtial je prístupná úzka exteriérová ochodza s unikátnym výhladom na celé mesto. Hlavný obradný priestor chrámu doplna na východe presbytérium lemované sakristiou, obslužnými miestnostami a oratóriom. V porovnaní s prvým návrhom došlo aj k menším dispozicným zmenám. Kaplnka s krstitelnicou bola pôvodne umiestnená napravo od presbytéria, realizovali ju však na lavej strane hlavného vstupu /36/. Vzhladom na zachované výkresy sa môžeme domnievat, že pôvodný návrh bol väcšmi konštruktivistický, so subtílnejším vertikálnym rastrovaním. Vladimír Karfík návrh kostola niekolkokrát upravoval. Výsledná podoba pravdepodobne reflektuje širšiu európsku situáciu, ked sa v prvej polovici štyridsiatych rokov 20. storocia v architektúre opät presadzovali monumentálne tendencie. V kontexte ostatných Karfíkovych sakrálnych stavieb je práve kostol v Partizánskom najexpresívnejší a najvelkolepejší. Základný objem, priestorový koncept i radenie jednotlivých vnútorných priestorov nadväzuje na predchádzajúce práce. Aj tu ide o vrstvenie hranolov, ich vzájomné proporcie a miera prevýšenia veže sú však ojedinelé. Klúcovým motívom kostola, pôvodného i realizovaného návrhu, je vertikalita. Téma, ktorá pritahovala V. Karfíka celú jeho tvorivú dráhu architekta. Nepochybne sa tu prejavila aj architektova celoživotná "inklinácia k mrakodrapom" /37/. Napokon, co môže lepšie postihnút túžby veriacich než chrám - mrakodrap?
Vo vnútornom priestore kostola má dominantné postavenie osem stlpov, rámová konštrukcia stropu a charakteristické vertikálne rastrovanie vysokých okien na bokoch lode. Stlpy majú vertikálny obklad z ružovkastého umelého mramoru vytvárajúci dojem kanelúrovania. Interiér kostola je vybavený striedmo, dostupnými materiálmi profánnej architektúry -- omietka, dlažba kombinovaná z mramorových úlomkov a terazza, hliník, opaxitové sklo, neónové svietidlá. Použité materiály sú síce striedme, ale nemožno ich pokladat za lacné alebo núdzové riešenie /38/. Odlišnosti v porovnaní s návrhom sa v interiéri prejavili najmä v umiestnení a tvarovaní kazatelnice (v pôvodnom návrhu bola umiestnená volne, v realizovanej verzii je súcastou presbytéria), lavíc, svietidiel a vo výtvarnej výzdobe. Zatial co pôvodný návrh pocítal skôr s maliarskou výzdobou, v realizovanom diele je na stenách hlavnej lode umiestnených 14 realistických monochromatických reliéfov predstavujúcich krížovú cestu (Tibor Bártfay). Samostatnou kapitolou tohto skvelého diela je umelé osvetlenie. Napriek tradícii v katolíckych chrámoch ani v návrhu sa nepocítalo so stropnými svietidlami. Realizovaná škála osvetlovacích telies však daleko predstihla navrhované konvencné nástenné lampy. Základom všetkých svietidiel je neónová trubica. Jednoduché priame trubice sú umiestnené v hliníkových rímsach pod nástennými reliéfmi i v portáli presbytéria. V rímse kazatelnice osadili zakrivené trubice kopírujúce jej oválny tvar. V dennej kaplnke tvoria trubice na strope éterický štvorramenný útvar. Z neónových trubíc sú vytvarované aj popartové kríže na stlpoch hlavnej lode. Priznané nitovanie hliníkových prvkov ešte posilnuje technicistický ráz osvetlenia. Osvetlovacie telesá majú v sebe caro ad hoc riešení, súcasne až zarážajúco názorovo predbiehajú celkový výraz kostola aj ked logicky odrážajú skutocnost, že vznikli v meste priemyslu a unifikácie.
Pracovat kolektívne, bývat individuálne
Ak by sme mali vybrat jeden prvok, ktorý rozhodujúcim spôsobom poznacil tváre všetkých satelitov spolocnosti Bata, iste by ním bol rodinný dom z neomietnutej tehly. Nech sa pozrieme na ktorékolvek zo sídiel, ktoré vznikli v priebehu dvadsiatych, tridsiatych i štyridsiatych rokov, ci už to bude samotný Zlín, holandský Best, švajciarsky Möhlin, americký Belcamp, alebo Bat´ovany, cervené domceky radené v usporiadanej štruktúre dominujú každému z nich. Prevaha rodinných domov v rámci satelitov Batovho koncernu je dôsledkom názoru Tomáša Batu, podla ktorého mali jeho zamestnanci "pracovat kolektívne, ale bývat individuálne". Hlavný zlínsky architekt F. L. Gahura to komentoval slovami: "Pán šéf Bata sa domnieva, že ten, kto má byt v dome so záhradkou, menej fluktuuje, namiesto politiky radšej ryje v záhradke alebo odpocíva v tráve a nechodí do krciem a na politické schôdze" /39/.
V Batovanoch -- Partizánskom realizovali hned niekolko typov samostatne stojacich rodinných domov. Líšia sa poctom bytov, spôsobom zastrešenia, usporiadaním vnútorných priestorov i povrchovou úpravou. Co sa týka poctu bytov, realizovali sa tri typy rodinných domov -- pre jednu, pre dve a pre štyri rodiny. Pricom rodinné domy pre dve rodiny sú jednoznacne v prevahe. Zastrešenie na rodinných domoch môžeme clenit do dvoch základných typov: plochou strechou a valbovou strechou. V Batovanoch, na rozdiel od ostatných batovských sídel, jednoznacne prevažuje práve zástavba s valbovou strechou. V súvislosti s povrchovou úpravou rozlišujeme rodinné domy na neomietnuté a omietnuté, pricom v oboch prípadoch stavebnú konštrukciu tvorí tehlové murivo. V tejto súvislosti sa Bat´ovany opät líšia od ostatných sídel. Väcšina obytných domov je tu omietnutá. Okrem rodinných domov, respektíve dvojdomov postavili v Batovanoch -- Partizánskom aj komorné bytové domy tzv. šestdomky a osemdomky, ktoré mali ráz radovej zástavby. Rozmiestnenie jednotlivých typov rodinných domov v rámci sídla zodpovedá casovej postupnosti, v akej sa obytná štruktúra budovala. Najstaršia je cast okolo Cervenej ulice, kde môžeme nájst najsilnejší vplyv zlínskeho vzoru. Cím sú domy mladšie, tým väcšmi sa na nich prejavuje pôsobenie tradície a lokálne špecifiká /40/.
Väcšinu Batovian -- Partizánskeho projektovali a stavali v rokoch druhej svetovej vojny. V krajinách pod nemeckým a talianskym politickým vplyvom sa v tomto období postupne presadzovali architektonické vzory pochádzajúce z týchto centier. Konzervatívna, na románsku tradíciu orientovaná, obytná architektúra Nemecka ovplyvnila aj ráz bytovej výstavby v Batovanoch. Valbové strechy (ich výstavbu požadovali stavebné predpisy Slovenského štátu), oblúky nad vstupom a drevené okenice ci ozdobné detaily zodpovedali väcšmi nemeckej architektúre "Blut und Boden" než zlínskemu modernizmu. Táto tendencia sa v Batovanoch prejavila tak intenzívne pravdepodobne z dvoch dôvodov. Na jednej strane to bol vplyv kultúrnej politiky Slovenského štátu, ktorá kládla domácim architektom taliansku a nemeckú architektúru za príklad. V tradicnom názore sa v tom období stavala väcšina obytných štvrtí pri Nemcami podporovaných priemyselných podnikoch na Slovensku. Ci už si vezmeme rodinné domy zamestnancov Herman Göring Werke v Novej Dubnici (1943), obytnú kolóniu firmy Dynamit Nobel v Bratislave (1942) alebo obytné domy pri papierni v Ružomberku (1941) /41/. Na druhej strane to bolo pôsobenie nemeckého vplyvu priamo vo vedení Batovej zlínskej centrály. Nový nemecký riaditel Miesbach nabádal batovských architektov, aby nenavrhovali "bolševické ani amerikánske projekty" a dokonca pre nich zorganizoval exkurziu s cielom ukázat im tú správnu nemeckú architektúru /42/. Istú úlohu mohla pri pozitívnom naladení Batovian ku konzervatívnym formám zohrat aj poloha mesta v bezprostrednej blízkosti Nemcami osídleného Hauerlandu. Na rozdiel od spomínaných obytných kolónií v Novej Dubnici ci Bratislave, kde sa uplatnil aj tradicný urbanizmus, v Batovanoch sa stále držali moderného regulacného plánu J. Voženílka. Práve táto kombinácia moderného urbanizmu a konzervatívnej architektúry dáva Batovanom -- Partizánskemu jedinecné postavenie. Tamojšia stavebná kancelária urcila vzhlad celého radu rodinných domov a dnes sa môžeme už len domnievat, do akej miery k tomu prispela aj silná osobnost vedúceho kancelárie -- Františka Fackenberga.
Batovské obytné domy boli jednoducho funkcne vybavené. Mali verejný vodovod, kanalizáciu, elektrickú siet, v okolí cesty so spevneným povrchom a verejným osvetlením. Rodinné domy boli vybavené lokálnym vykurovaním na tuhé palivo i štandardizovaným hygienickým a kuchynským vybavením. Plošný i vybavenostný komfort zodpovedal základným funkcným požiadavkám. Pre ludí prichádzajúcich z prostredia bez tecúcej vody, kanalizácie ci elektriny však predstavoval dramatický skok v spôsobe života. V tejto súvislosti mala dôležitú úlohu práve Batova škola práce, kde sa poslucháci naucili užívat výdobytky modernej doby. Jednotlivé rodinné ci bytové domy neboli oplotené, obytnú plochu pri dome vymedzoval len živý plot. Údržbu verejnej zelene zabezpecovalo stavebné oddelenie firmy Bata. Bezprostredné okolie rodinného domu však bolo vizitkou jeho obyvatelov a podnikové noviny adresne pranierovali tých, ktorí nedbali o okolie svojho domu. V obytnej štvrti sa nesmeli chovat úžitkové domáce zvieratá ani psy a macky. Nesmeli sa tiež stavat prístrešky ci kôlne. Vedenie firmy sa tak nepokryte snažilo eliminovat vidiecke zvyky svojich zamestnancov. Výstavba rôznych prístreškov a drobné rastlinné i živocíšne hospodárenie sa v Partizánskom objavilo paradoxne až po znárodnení v pätdesiatych rokoch a v malej miere pretrváva až dodnes. Po znárodnení továrne a s pribúdajúcim poctom obyvatelov sa postupne zacali oplocovat aj parcely okolo rodinných domov. Pomerne blízko stojace rodinné domy však dodnes vedú obyvatelov k vyššej frekvencii aj úrovni vzájomných spolocenských kontaktov. K silným susedským väzbám v rámci obytnej štruktúry prispieval aj systém priecnych peších komunikácií, ktoré doplnali siet paralelných betónových ciest. Pôvodne viedli k verejným studniam. Aj po oplotení pozemkov ostali tieto chodnícky spolu so studnami zachované a dodnes predstavujú významný nástroj sociálnych väzieb v území a dávajú obytnej štruktúre jedinecný ráz.
Bat´ovany -- Partizánske v kontexte slovenskej architektúry a jeho pamiatková ochrana
Bat´ovany, respektíve Partizánske má v rámci architektonického dedicstva na Slovensku jedinecné postavenie. Ide o dobre zachovaný súbor modernej architektúry, dokumentujúci jednak internacionálny rozmer zlínskeho architektonického modelu, ale aj štruktúru miestnych vplyvov, ktoré do velkej miery urcili ráz tohto sídla. Slovenská tradicne naladená periféria pretavovala centrálny zlínsky model rôznym spôsobom, najmä však v architektonickej rovine, ci už išlo o presadzovanie valbových striech, omietaných povrchov, ci uplatnovanie drevených rustikálnych prvkov. Neznamená to však, že by charakteristická zlínska výstavba z neomietnutej tehly bola v miestnom prostredí niecím dovtedy neznámym. Na Slovensku sa neomietnutá tehla od zaciatku 20. storocia spájala jednak s hladaním nového výrazu v architektúre, ako to môžeme vidiet na prácach architektov madarskej secesie ci neskorších dielach modernistov, ako Klement Šilinger, Artur Szalatnai, Alois Balán a Jirí Grossmann, ale aj s vlnou industrializácie a modernizácie, ked z obnaženej tehly budovali výrobné objekty, železnicné stavby, objekty elektrifikácie i obytné domy pre robotníkov a železniciarov /43/. V slovenskom prostredí predstavovala neomietnutá tehlová architektúra jednu z významných ciest od tradicnej architektúry k modernej architektúre a zlínsky model výstavby mohol na nu celkom prirodzene nadviazat.
Na Slovensku sa zachovalo viacero miest s prvkami zlínskej architektúry. Ucelenejšie však Batov systém výstavby prezentujú len Batizovce -- Svit, cast Bošian a Bat´ovany -- Partizánske. Všetky tieto sídla sú súcastou vlny industrializácie krajiny, ktorá zasiahla Slovensko v polovici 20. storocia. V tejto súvislosti by sme mohli spomenút aj dalšie výrobné podniky, ktoré spolu s výrobnými zariadeniami budovali na Slovensku aj bývanie a základnú vybavenost pre svojich zamestnancov. Patria sem napríklad oceliarne Coburg v Trnave, zbrojovka v Dubnici nad Váhom ci bratislavská Dynamitka, ale aj dalšie závody. Išlo však o rozmerovo i funkcne limitované zámery, nepresahujúce rozmer obytnej štvrte. Na rozdiel od nich firma Bata smerovala svoje aktivity k tvorbe svojbytných sídelných celkov. Pri väcšine jej satelitov sa "aplikácia priestorovo ohranicených schém ideálnych priemyselných miest, bez ohladu na rôzne územné podmienky a bez prihliadnutia na historický a demografický vývoj oblasti a na jej možnosti aj závislost od jedného priemyselného podniku a požadovaná izolovanost od ostatného osídlenia, neskôr stali prekážkou dalšieho organického rozvoja" /44/. V Batovanoch -- Partizánskom to nebolo celkom tak. Štastná zhoda priaznivých okolností umožnila sídlu rozvíjat sa v intenciách pôvodného zámeru niekolko desatrocí. Nepochybne aj vdaka tomu je dnešné Partizánske najlepšie zachovaným a aktívne fungujúcim príkladom zlínskeho modelu výstavby na Slovensku.
V kontexte ostatných Batovych satelitov, ale aj iných porovnatelných funkcionalistických sídiel, predstavuje Partizánske prekvapivo živý organizmu, ktorý síce prešiel celým radom zmien, avšak stále si uchoval pôvodného ducha "mesta v záhradách". Batovské štvrte majú dodnes napriek úpravám jednotlivých budov (nevhodné prestavby majú za sebou budova spolocenského domu, bývalé slobodárne na Jesenského ulici i viaceré výrobné budovy) ráz urcený Voženílkovým regulacným plánom a tvoria nosné casti mestského organizmu. Pôvodnú urbanistickú koncepciu výraznejšie narušuje len výškový obytný dom v osi bývalého Námestia práce (v súcasnosti Námestie SNP).
Menej uspokojivá je situácia v oblasti vztahu obyvatelov mesta k jeho architektonickým a kultúrnym hodnotám. Jednoznacne pozitívny je len v prípade dožívajúcej zakladatelskej generácie bývalých Batovcov. V prípade mladších obyvatelov mesta, ktorí už nezažili "Batove casy" a neprežívajú teda ani nostalgické spomienky staršej generácie, je stotožnenie sa so spomínanými hodnotami otázne. Istá rezervovanost je tu evidentná, aj ked pramení skôr z neznalosti a nezáujmu ako z vedomého odmietania kultúrno-historických hodnôt súvisiacich s Batovou érou. Slabá informovanost spolu so zmenami v spôsobe života, zvyšovaním nárokov na prevádzkový a stavebno-technický komfort budov spôsobuje problémy aj v súvislosti s pamiatkovou ochranou v meste. Tieto rozpory sa najviac prejavujú v obytných štvrtiach. Prestavbám a modernizácii rodinných domov možno bránit len velmi tažko, a tak sa celkom prirodzene ponúka otázka, do akej miery je vôbec možné udržat model štandardizovanej obytnej štvrte v dnešných silno individualizovaných životných podmienkach.
Partizánske nemá dodnes uzákonený komplexný model pamiatkovej ochrany. Výnimku tvorí len katolícky kostol, ktorý je od roku 1995 kultúrnou pamiatkou /45/. Zaciatkom devätdesiatych rokov Pamiatkový úrad v Topolcanoch vypracoval koncepciu pamiatkovej ochrany pôvodnej batovskej casti mesta vrátane špecifikácie objektov pamiatkového záujmu. Cielom tohto úsilia bolo vypracovanie regulatívov pre dalšie stavebné aktivity v zóne. K dohode medzi Pamiatkovým úradom a predstavitelmi mesta však nedošlo /46/. Tažko nájst jednoznacnú odpoved na otázku, ako riešit pamiatkovú ochranu funkcionalistického súboru, akým je centrálna cast Partizánskeho. Závisí totiž od množstva premenných faktorov, akými sú spolocenská objednávka, fyzický stav objektov, majetkovo-právne vztahy v území, financné možnosti i naladenie obyvatelov štvrte a ich vôla k spoluúcasti. Premenlivost týchto faktorov, ako aj predchádzajúce skúsenosti naznacujú, že je len tažko možné vyslovit všeobecne platný názor na spôsob pamiatkovej ochrany. S istotou možno tvrdit len jediné: akémukolvek vstupu do územia by mal predchádzat dôkladný architektonicko-historický prieskum a dokumentácia. Ide o financne relatívne nenárocný, ale nevyhnutný prvý krok, ktorý môže poslúžit jednak ako podklad pri fyzickej obnove budov, ak je o nu záujem, alebo ako študijný materiál, ak sa budovu z rôznych dôvodov nepodarí zachránit. Ako klúcový problém pamiatkovej ochrany sa ukazuje jej samotný zmysel. Identifikovanie dôvodov a perspektívy pamiatkovej ochrany architektúry, ktorú v samom zaciatku koncipovali ako casovo limitovanú, rozhodne nie je jednoduché. Štandardné argumenty o hodnote veku, umeleckých, architektonických ci kultúrnych hodnotách musia nadobudnút podobu, ktorá obstojí v diskusii s verejnostou. Tarcha financných i spolocenských dosahov pamiatkovej ochrany totiž vždy napokon spocinie na obyvateloch príslušného pamiatkovo chráneného miesta. Ako dobré východisko na hladanie motivácie a spôsobu pamiatkovej ochrany môžu poslúžit aj príklady iných funkcionalistických súborov, ktoré tiež prešli problematickou fázou hladania zmyslu pamiatkovej ochrany. Pre orgány pamiatkovej starostlivosti, ale aj miestnu samosprávu sa tak dnes otvára široké pole pôsobenia najmä v oblasti výskumnej práce a osvety, pri obnovovaní kultúrnej pamäte miestnych obyvatelov a v tvorbe ponuky dostatocne širokej a atraktívnej škály možných riešení, napríklad aj vo vztahu k úpravám rodinných domov. Ak budeme za významnú súcast urcujúcu ráz Partizánskeho považovat jeho urbanizmus, práve on môže byt spolu so zachovanými a pozorne rekonštruovanými vybranými príkladmi batovskej architektúry (môže íst o jednu výrobnú budovu a niekolko rodinných domov) tvorit základ chránených hodnôt v meste. Slovensko nemá ucelený súbor funkcionalistickej obytnej štvrte, ako je stuttgartský Weissenhofsiedlung, viedenský Werkbundsiedlung, pražská Baba ci brnenský Nový dum. Partizánske sa ponúka ako dobrá príležitost získat živý reprezentatívny súbor predstavujúci koncentrovaný názor na bývanie a prácu v duchu modernistických ideálov tridsiatych rokov 20. storocia. Na takom poznaní by mohol stát aj budúci, pre všetky strany prijatelný model pamiatkovej ochrany v meste.
POZNÁMKY
1 V roku 1918 pracovalo na Slovensku v polnohospodárstve 60 % obyvatelstva, v Cechách to bolo len 30 %. V priemysle tu pracovalo len 17 % obyvatelstva, kdežto v Cechách až 40 %.
2 Bližšie pozri Satelity funkcionalistického Zlína. Ed: L. Hornáková, L. Ševecek, Zlín, Státní galerie ve Zlíne 1998, 91 s.
3 Jej základný majetok sa pohyboval vo výške 75 000 000 korún, co bol druhý najväcší majetok v rámci ceskoslovenského koncernu po spolocnosti Bata, a. s., Zlín. Pod správu Bata, slov. úcast. spol. Šimonovany patrili závody na spracovanie koží a obuvi v Bošanoch, závod na umelý hodváb, pancuchy a bielizen v Batizovciach, uholné bane v Obyciach, Lomoch a Tuhári, závod na výrobu krému v Liptovskom Mikuláši, kúpele, lesné a polné hospodárstvo v Bojniciach a spolocnost Kotva export -- import v Bratislave. Koncern v rámci svojich spolocností prevádzkoval aj výrobu stavebných materiálov na výstavbu svojich objektov. Súcastou koncernu bola aj rýchlo sa rozrastajúca siet podnikových predajní a domov služieb. V roku 1930 bolo len na území Ceskoslovenska 1 211 predajní a 31 domov služieb. Bližšie pozri KUDZBEL, Marek: Bata. Hospodársky zázrak. Bratislava, Marada Capital Services, a. s. 2001, 195 s., tu s. 121 a 177 -- 178.
4 Pozri HILBERSEIMER, Ludwig: Grossstadtarchitektur. Stuttgart 1927. a HILPERT, Thilo: Die funktionelle Stadt. Braunschweig 1978.
5 MORAVÁNSZKY, Ákos: Competing visions. Aesthetic Invention in Central European Architecture, 1867 -- 1918. Cambridge (Mass.), London, The MIT Press 1998. 508 s., tu s. 60.
6 SEDLÁK, M.: Manažment. Bratislava, Elita 1998, s. 29 -- 30.
7 JANU, Karel -- ŠTURSA, Jirí -- VOŽENÍLEK, Jirí: Je možná vedecká syntéza v architekture? Magazín Družstevní práce 4, 1936 -- 1937, s. 176 -- 182. Cit. podla Forma sleduje vedu. Katalóg výstavy. Red. S. Ryndová, R. Švácha, P. Pokorná, Praha, Galerie Jaroslava Fragnera tu s. 253.
8 Partizánske. Staré a nové epochy. Ed. Jozef Vladár, Egon Wiedermann. Bratislava, Mesto Partizánske 2000, 230 s., tu s. 100.
9 Budovatel, 1939, c. 18.
10 Jirí Voženílek, návrh na reguláciu 2. etapy Batovian, 1945. Krajská galerie výtvarného umení ve Zlíne, Archiv dokumentace S-691. Dalšie J. Voženílkom signované výkresy regulacného plánu Batovian z roku 1945 sú uložené v Archive Svitu pod císlami 245-000245-000001/0,24 a 1146-001146-001705/0,11.
11 Výkresy sadových úprav z rokov 1944, 1946, 1949 až 1955. Archív Mestského úradu Partizánske.
12 V roku 1946 vypracoval F. Fackenberg zastavovací plán rozšírenia pôvodnej obce Šimonovany. Prostredníctvom novej obytnej zóny sa mali Šimonovany spojit s Batovanmi. Na tomto zámere pracovali projektanti ešte v roku 1948. Napokon sa však nerealizoval.
13 Výstavba trinástposchodového panelového obytného domu v centre námestia mala nepochybne ideologické pozadie. Umiestnením stavby sa priestor námestia rozdelil na dve casti - reprezentatívnu: s mestským úradom, domom kultúry a hotelom a rekreacnú: s parkom, bývaním a kostolom. Kostol sa tak dostal do želanej podradnejšej pozície. Súcasne sa obmedzilo jeho dominantné pôsobenie vo vztahu k námestiu.
14 NOVÁK, Pavel: Zlínská architektura. Zlín, Agentura Cas 1993, 320 s., tu s. 152.
15 GAHURA, František Lydie: Budování Batova Zlína. Stavitel, 1933 -- 1934, c. 14.
16 KUDZBEL, Marek: Bata. Hospodársky zázrak. Bratislava, Marada Capital Services, a. s. 2001, 195 s., tu s. 145.
17 FACKENBERG, František: Ako budovat priemyselné podniky? Budovatel, 1941.
18 KARFÍK, Vladimír: Architekt si spomína. Bratislava, SAS 1933, s. 329, tu s. 109.
19 U Batu sa prepúštalo "na hodinu", zaplatil síce vopred 6-týždenný plat, ale clovek s výpovedou zásadne nesmel zostat na pracovisku, nedôverovalo sa mu, musel odíst okamžite. Píše V. Karfík vo svojich pamätiach. Tamže, s. 102.
20 Tamtiež, s. 132.
21 Tomáš Bata junior navštívil Partizánske už v decembri 1989 a potom znova v lete 1990. Jeho návštevy zaznamenali búrlivý ohlas v miestnej, ale aj celoštátnej tlaci. S nádejou sa diskutovali možnosti spolupráce. Tá sa však napokon nerealizovala. Bližšie pozri denník Hlas ludu z 15. 12. 1989 a 5. 6. 1990, denník Pravda z 11. 7. 1990 a týždenník Dnešok z 9. 4. 1991.
22 Archiv Svitu 507-000507-000007/0,24 a 508-000508-000007/0,24.
23 Projekt na výrobnú budovu pochádza z roku 1942. Štátny archív Topolcany 502/1943.
24 FACKENBERG, František: Ako budovat priemyselné podniky? Budovatel, 1941.
25 Archiv Svitu 93-000093-999999/7,60, 510-000510-000007/0,24; Archív mestského úradu Partizánske; Štátny archív Topolcany 495/1942, 497/1943.
26 KUDZBEL, Marek: Bata. Hospodársky zázrak. Bratislava, Marada Capital Services, a. s. 2001, 195 s., tu s. 92.
27 CEPCEKOVÁ, Elena: Nezabudni, Monika. Bratislava, Mladé letá 1974, 338 s., tu s. 130.
28 O Kalverstraat -- obchodnej ulici sa píše v "Pruvodní správa k regulacnímu plánu Šimonovan". Archiv Svitu 000032-001682/0,11-1-1936.
29 Krajská galerie výtvarného umení ve Zlíne, Archiv dokumentace, S -- 2570 až 77; Archiv Svitu 1075-001075-0000019/0,24 a 1076-001076-0000019/0,24.
30 Tieto crty sú pravdepodobne dôvodom, že P. Novák uvádza ako spoluautora spolocenského domu v Partizánskom V. Karfíka. Projekt však datuje až rokom 1942. Pozri NOVÁK, Pavel: Zlínská architektura. Zlín, Agentura Cas 1993, 320 s., tu s. 286. V. Karfík vo svojich memoároch neuvádza projekt spolocenského domu v súpise svojich prác.
31 Archiv Svitu 1287-001287-001713/0,11. P. Novák uvádza ako autora domova pre 500 ucnov v Partizánskom V. Karfíka a projekt datuje rokom 1942. Tamže, s. 286. Na výkresoch však také údaje nie sú uvedené a ani Karfík ich neuvádza vo svojich memoároch. Opakovaný výskyt Karfíkovho mena v spojitosti s rôznymi projektmi do Partizánskeho môže byt dôsledkom jeho vtedajšieho pôsobenia ako vedúceho stavebnej kancelárie firmy Bata v Zlíne. Podpisoval pravdepodobne väcšinu projektov firmy Bata.
32 Archiv Svitu 1361-001361-001715/0,11, 1362-001362-001715/0,11, 1363-001363-001715/0,11, 1364-001364-001715/0,11. Aj v tomto prípade uvádza P. Novák ako spoluautora aj V. Karfíka a projekt datuje rokom 1939. Tamže, s. 286. Rovnako aj Karfík v súpise prác v rámci svojich memoárov uvádza školu v Partizánskom ako spolocné dielo s M. Drofom z roku 1939. Pozri KARFÍK, Vladimír: Architekt si spomína. Bratislava, SAS 1933, s. 329, tu s. 321. Na výkresovej dokumentácii školy zo septembra 1945 je však uvedený len Miroslav Drofa.
33 Archiv Svitu 1378-001378-001719/0,11, 1379-001379-001719/0,11, 1380-001380-001719/0,11, 1381-001381-001719/0,11.
34 Projekt je datovaný marec 1948. Stavebné povolenie na výstavbu kostola vydali 14. 11. 1949. Štátny archív Topolcany 2697/1949.
35 Stavebné povolenie schválili 31. 8. 1943. Užívatelké povolenie vydali na jar v roku 1949 a kostol mal byt posvätený júni toho istého roku. K verejnej posviacke však napokon z politických dôvodov nedošlo a kostol posvätili v úzkom kruhu zástupcov cirkvi 25. júna 1949. Štátny archív Topolcany 2697/1949 a GREŽDOVÁ, Helena: Premeny cirkevného života. In: Partizánske. Staré a nové epochy. Ed. Jozef Vladár, Egon Wiedermann. Bratislava, Mesto Partizánske 2000, 230 s., tu s. 139.
36 V návrhu mal kostol rozmery 47,22 m x 23,8 m. Podla realizacných výkresov má rozmery 37,4 m x 21,2 m. Navrhovaná dlžka hlavnej lode bola 41,3 m. Realizovali ju v dlžke 26,4 m. Porovnaj dokumenty Štátny archív Topolcany 505/1943, 604/1943; Archiv Svitu 1395-001395-001720/0,11 a 1396-001396-001720/0,11; Krajská galerie výtvarného umení ve Zlíne, Archiv dokumentace S-602, S-603, S-624, S-2589, S-2590, S-2591, S-2592, S-2593.
37 BENCOVÁ, Jarmila: Vladimír Karfík & mrakodrapy. Architektúra & Urbanizmus 35, 2001, c. 3 -- 4, s. 79.
38 Vojnové roky núdze zasiahli Partizánske ovela menej než ostatné Slovensko. Na lepšiu ilustráciu môžeme porovnat kostol v Partizánskom napríklad s Kostolom Panny Márie Snežnej na bratislavskej Kalvárii, ktorý má podobnú priestorovú koncepciu a postavili ho v tom istom období (J. Fuchs, I. Vécsei, D. Quastler, 1943). Interiér kostola na Kalvárii je celý omietnutý vrátane stlpov. Ani tu nepoužili stropné svietidlá, len jednoduché nástenné lampy na stlpoch. Podlaha je vyliata terazzom bez nárocnejších vzorov ci mramorových úlomkov, ako je to v Partizánskom. Výzdoba interiéru je skromná, v podstate redukovaná na oltárny obraz.
39 KARFÍK, Vladimír: Architekt si spomína. Bratislava, SAS 1993, s. 329, tu s. 99.
40 Bližšie pozri štúdiu DORICOVÁ, Slávka -- TOPOLCANSKÁ, Mária: Variácie štandardu individuálneho bývania firmy Bata: prípad Bat´ovany -- Partizánske. Architektúra & Urbanizmus 37, 2003, 3 -- 4, s. -- .
41 Bližšie pozri kapitolu Architektúra a štát v DULLA, Matúš -- MORAVCÍKOVÁ, Henrieta: Architektúra Slovenska v 20. storocí. Bratislava, Slovart 2002, 511 s., tu s. 162 -- 173.
42 KARFÍK, Vladimír: Architekt si spomína. Bratislava, SAS 1993, 329 s., tu s. 134.
43 Bližšie pozri DULLA, Matúš -- MORAVCÍKOVÁ, Henrieta: Architektúra Slovenska v 20. storocí. Bratislava, Slovart 2002, 511 s., tu s. 78 -- 80.
44 Satelity funkcionalistického Zlína. Ed: L. Hornáková, L. Ševecek, Zlín, Státní galerie ve Zlíne 1998, 91 s., tu s. 22.
45 Paradoxné je, že napriek najvyššiemu stupnu ochrany, boli
ocelové profily velkých okien hlavnej lode kostola nedávno nahradené plastovými.
46 Bližšie o zámeroch Pamiatkového úradu zo zaciatku devätdesiatych rokov pozri JURKOVIC, Peter: Pamiatková ochrana diel funkcionalizmu a socialistického realizmu. Architektúra Urbanizmus 34, 2000, s. 159 -- 166, tu s. 162 -- 164.
|
